Rozpovedané rozbitou hubou

5. diel - násilie rieši všetko, proste všetko...

UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkov dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.

Občas sa stáva, že idúc istou pasážou môjho života, získavam dojem akoby som čítal odstavec z nejakej knihy. Skrátka kráčam a v mysli sa mi vynárajú slová nejakého spisovateľa, ktorí kdesi kedysi opisoval akúsi vymyslenú situáciu, netušiac, že osem tisíc kilometrov západne od jeho slnkom zaliatej kancelárie na nábreží oceána, v tmavom vchode starého domu, sa táto situácia reálne niekedy bude diať.

Už keď som vstúpil do domu, niečo mi nesedelo. Buď nebola celú noc doma, alebo ešte nevyliezla z postele, pretože jej inak vždy vyprázdnená poštová schránka teraz obsahovala rôznofarebné reklamné letáky od výmyslu sveta.
Ignorujúc tento fakt, vytiahol som telefón a na predvoľbe zvolil ,,Nina", aby vedela, že kráčam po schodoch a pomaly mi môže otvárať.
Aké ale bolo moje prekvapenie, keď sa mi na druhej strane ozval hlások operátorky, oznamujúci nedostupnosť mnou voleného užívateľa. Nevybratá schránka a vypnutý telefón, toto mi k Nine absolútne nesedelo. Začínal som mať úprimný strach, či sa jej niečo nestalo. Posledných niekoľko schodov som doslova preletel a ocitol som sa pred vchodovými dverami do spoločnej chodby ďalších troch bytov. Od týchto som ešte kľúče mal a tak som si slobodne odomkol. Vstúpil som do tmavého priestoru zaprataného bicyklami a loptami a spomedzi trojice dverí vedúcej do jednotlivých bytov som si vybral ten naľavo, v ktorom som cítil svoju lásku.
Už-už som chcel zabúchať na dvere, keď som si všimol niečo čo ma naozaj zarazilo. To že jej topánky boli v botníku, pre mňa až takým veľkým prekvapením nebolo, no fakt, že hneď vedľa trónili ďalšie, mužské, to mi už pár vrások na čele spravilo.
Chvíľu som uvažoval. Napadali ma rôzne, predovšetkým hrozné myšlienky o tom, čo nájdem za dverami. Rozhodol som sa, že využijem susedu bývajúcu vo vchode oproti, o ktorej viem, že vlastní kľúče od Nininho bytu, aby jej mohla chodiť zalievať jej tupé buriny, keď práve nie je doma.
Zazvonil som teda a keďže ma poznala, nebolo problém ju presvedčiť, že ma vlastne Nina poslala po niečo domov a zabudla mi dať svoje kľúče.
Hneď ako zavrela dvere, pomaly som strčil kľúčik do zámky a pootočil ním. Hrdlo mi zvieralo a v ústach som mal vyschnuté. Vstúpil som dnu a potichu za sebou zavrel dvere. Všade ticho iba zo zadnej časti bytu sa mi zazdalo nejakých zvukov. Šúchajúc podrážky po zemi nasmeroval som sa k jej spálni. Až keď som bol takmer pri dverách, nechtiac som narušil panujúce ticho rozmačknutím malého oriešku čo sa povaľoval na zemi. Reakcia z miestnosti za zatvorenými dverami (spálne mimochodom) bola okamžitá.
Ozvalo sa vrznutie postele a neznámy vyplašene znejúci mužský hlas:
,,Počula si to? Čo ak sa vrátil tvoj starý?"
Obrovské zdesenie, panika a neviem čo ešte zovrelo moje srdce. Tú časť tela, ktorú som mal celý život ako z kameňa a iba ona ho dokázala rozbiť a na dlhý čas vytiahnúť na povrch tú pravú podstatu mňa.
,,Neblázni, z futbalu sa vráti vždy až okolo polnoci," zaznela Ninin hlas a mne sa jej kľudným hlasom vyslovená veta o tom ako sa ja sprostý naivný kokot vrátim až o polnoci, ozývala v hlave ako v jaskyni.

Tá hrôza mi zväzovala ruky. Chcel som odísť. Chcel som újsť, zamknúť sa niekam ďaleko od ľudí, kde ma nikto neuvidí a ja neuvidím nikoho. Zalomcovalo mnou a skoro som padol na zem. Zvnútra sa ozval chichot a ďalšie zavŕzganie postele. Mal som chuť kričať a utekať. Preč ako malý oklamaný chlapec, možno by mi aj vyrazili slzy.
No tak to nechodí. Takto veru nie. Z okamihu na okamih môj smútok vystriedalo niečo iné. Mocnejšie a nebezpečnejšie. Zreničky sa zúžili. Viem to. Viem aj že som zaškrípal zubami. Kamaráti mi mnohokrát opisovali ako vyzerám keď ma chytí ,,amok".
Bola to otázka pol sekundy odvtedy čo som stál na chodbe a div sa nerozplakal a už vzápätí boli dvere od izby vylomené a jedna presne mierená rana zrazila neznámeho chlapa z postele na zem.
A tým to nekončilo. Pred očami som mal zahmlené, nedivil by som sa, keby my z nich šľahali plamene. Ďalšie a ďalšie päsťovky a kopance dopadali ľubovoľne na všetky časti jeho tela. Do toho sa ozýval panický krik mojej teraz už bývalej.
Prestal som až keď som sám nevládal. Ten zmrd sa už len chúlil v kúte a plakal ako malé dieťa. Cítil som určitú satisfakciu a otočil som sa k nej. Obrovská nechuť zaplavila moje vnútro, keď som zbadal ako si kryje hlavu, očakávajúc, že ju teraz zmlátim tak ako jej milenca.
,,Neubližuj mi!!" vrieskala a vlasy mala rozcuchané na všetky strany.
Hnusila sa mi celá, od hlavy po päty a túžil som po tom aby bola chlap a mohol som jej napraviť fasádu no nebolo tomu tak...
,,Ublížiť ti?" zahučal som na ňu. ,,jediná kurva v tejto miestnosti si ty Nina!"
Na dôležitosť tejto vety som si ešte odpľul na jej posteľ a vzápätí už som rýchlym krokom opustil miestnosť, byť, dom, mesto...
To bolo naposledy čo som vyslovil jej meno a naposledy čo som ju videl. Zároveň naposledy, čo som niekomu otvoril svoje srdce a naposledy čo som veril v to, že svet by mohol mať aj nejaké teplým slnkom osvetlené miesto...

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu