Rozpovedané rozbitou hubou

7. diel - keď sa topiaci chytá slamky, ktorá ho vynesie na piedestál

UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkou dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.


Ako som už skôr spomínal, nie je nič horšie ako čakanie. Obzvlášť ak ste v hraničnej situácii a výsledok vášho čakania má byť rozhodujúcim pre vašu ďalšiu blízku či vzdialenú budúcnosť.
Nenávidím čakanie. Na čokoľvek. Nemám trpezlivosť. Neviem sa dočkať pozitívnych vecí a rovnako sa neviem dočkať negatívnych. Samozrejme v pozmenenom postoji k tým dvom. Každopádne v princípe ide o to isté. Keď sa niečo má stať, nech sa to stane čo najrýchlejšie.

I teraz tomu nebolo inak. V zašitej tmavej pavlači akýchsi domov so štvoricou ďalších chuligánov, ukrytí pred políciou pátrajúcou po tých výtržníkoch čo rozmlátili pol námestia. Nedalo sa mi len tak posedávať na debničke a tak na prekvapenie všetkých okolo som vstal a začal robiť kolečká. Popritom som popod nos nadával na situáciu v ktorej sme sa ocitli a zdalo sa mi, že nitriansky chuligán, ktorý ešte doteraz vyzeral, že chce dokončiť súboj z námestia, naberá rešpekt potrebný na to, aby sme odtiaľto všetci vyviazli bez väčších komplikácií

Netuším ako dlho sme tam boli. No keď sa zdalo, že situácia vonku sa konečne ukľudnila, vstal jeden z Nitranov, ktorý vyzeral byť najstarší a otočil sa ku mne a druhému slovanistovi. Spozorneli sme a zaťali päste, keďže sme netušili s kým máme naozaj do činenia.
,,Musíme spolupracovať," zamrmlal a kývol hlavou smerom von, ,,pôjdete s nami na štadión a budete sa tváriť akoby ste k nám patrili."
Musím priznať, že sa mi príliš nepáčilo vydávať sa za fanúšika Nitry, no na druhej strane čakať tu v tejto zahnitej diere až do tmy by som asi nevydržal. Mihol som teda očkom na druhého slovanistu a keď som videl, že je na tom myšlienkovo podobne, bez slova som prehodil kapucňu cez hlavu a vykročil k východu. Počul som ako za mnou nastal vrzgot a telá ostatných chuligánov sa odlepili od drevených debničiek.
Bez najmenšieho váhania som vykročil von na ulicu. Tá bola našťastie poloprázdna a tak sme ako veľká zamaskovaná skupina ani nemali komu byť podozrivý. Ustúpil som teda trochu do úzadia bandy a nechal sa viesť najstarším z nich na štadión.

Už z diaľky bolo vidieť rozsvietené osvetlenie nad ihriskom a počuť chorály prevažne belasých fanatikov. Zdalo sa, že tento fakt Nitranov trochu rozohnil a tak som sa stiahol bližšie ku kolegovi z môjho tábora, aby sme boli pripravení na prípadný konflikt.

V skutočnosti som nemal v pláne pokračovať s nimi až na štadión. Nie som taký sprostý, aby som vliezol priamo do jamy levovej. Bol som rozhodnutý, a svoje rozhodnutie som potichu reprodukoval i slovanistovi kráčajúcemu povedľa mňa, že tesne pred bránami štadióna sa jednoducho odpojíme a zamierime do nášho sektora.
Možno by sa nám to aj bolo podarilo. Vlastne neviem či by sa nám to podarilo. Každopádne z toho jasne vyplýva, že sa nám to nepodarilo.
Keď sme totiž prechádzali cez hlavnú cestu, poslednú komunikáciu deliacu našu skupinku od štadióna, začala nás prenasledovať policajná fábia a hneď vzápätí i skupinka kukláčov na druhej strane ulice. Bolo viac než nutné držať sa pokope a nerobiť somariny. Našťastie to všetci pochopili. Boli sme na celej ulici len my piati a asi tridsať fízlov, zjavne tušiacich s kým majú do činenia. Odtrhnúť sa od skupinky by znamenalo skončiť v bielej fábii a nevedno kde a ako potom...

Napriek tomu, že keď som prešiel bránou vedúcou na tribúnu, spadol mi kameň zo srdca, že som sa zbabil policajtov, narástol mi na tom istom mieste ďalší, väčší. Vstúpili sme do sektoru a všetky pohľady okamžite spočinuli na nás. Zvítavali sa so svojimi a na nás... ale hovno na nás. Na mňa. Môj spolubojovník niekde záhadne zmizol. Prepadli ma obavy ako o jeho osud tak o môj. Stiahol som si kapucňu viac do tváre, no videl som ako si na mňa podaktorí ukazujú. Zbadal som ako ten vysoký skinhead o ktorom som si myslel, že nabral konečne potrebný rešpekt, spojil sily so skupinkou podobných indivíduí a spoločne si to zamierili priamo ku mne. Začal som ustupovať, no narazil som do niekoho. Chcel som sa ospravedlniť no nestihol som sa k dotyčnému ani len otočiť a už som inkasoval tvrdú ranu do sánky. Vzápätí odkiaľsi zhora priletela čiasi noha a trafila ma do krku.
V sektore nastal rozruch, čo sa rozhodli využiť skinheadoví kamaráti a rozbehli sa po mne. Nebolo viac na čo čakať. Schuti som napálil najbližšie stojacemu Nitranovi jednu po hube a preskočil plot vedúci na ihrisko. Ocitol som sa v ešte väčšej pasci než som bol doteraz. Videl som ako z tribúny zbiehajú na ihrisko kukláči a hľadia na mňa. Späť do sektoru by to bola samovražda. Na tribúnu detto. Sektor hostí je na opačnom konci ihriska...
Počul som za sebou rehot domácich chuligánov vychutnávajúcich moju situáciu. A stalo sa mi to čo sa mi stáva vždy vo vyhrotených situáciách...
Myseľ zahmlená. Zlosť zatemnila mozog a tvár sa zvraštila do bojového výrazu. Naraz mi bolo všetko jedno a dôležitejšie, než vlastná záchrana bolo, spôsobiť domácim nejakú škodu. Natiahol som ruku k plotu a chytil za okraj peknú novú vlajku domácich fans. Na moment sa mi pohľad stretol s pohľadom jedného z nitranov. Na tvári sa mu zračilo prekvapenie a akési ustráchané varovanie, aby som to nerobil a nechal vlajku tak.
Hold, neskoro. Trhol som rukou a päť metrov dlhý kus látky zostal v mojej dlani. Neváhal som ani chvíľu a rozbehol sa krížom cez celé ihrisko. V ušiach mi pískalo a počul som rev na štadióne. Doslova som cítil nitranov čo sa rozhodli ma prenasledovať i fízlov, ktorí kopírovali moju trasu behu.
Kľučkoval som pomedzi hráčov, ktorí prerušili hru, mysliac si, že chcem napadnúť niekoho z nich. Nikto nevedel či som domáci fanúšik, alebo fanúšik hostí. Blížil som sa k sektoru zaplneného belasými farbami a videl som ľudí na plote. Mnohí ma očakávali v nadšení ako zlodeja vlajky domáceho fanklubu, no videl som zreteľne i tých, čo ku mne hromžili päsťami mysliac si, že som len nitran propagujúci svoju silu, mávajúci provokačne vlajkou pred sektorom hostí.
Nebolo času na rozmýšľanie. Vrhol som sa na plot v miestach, kde som predpokladal najväčšie zoskupenie tých čo veria v moje belasé úmysly a keď som sedel obkročmo na ňom, zreval som na celý sektor:
,,Smrť Nitre!!!" a hodil vlajku domácich do rozbúreného slovanistického kotla. Ozval sa mohutný rev a desiatky rúk ma pochovali ako oslavovaného hrdinu, napriek tomu, že som bol v skutočnosti iba blbec čo si s obrovským šťastím zachránil kožu...

Ten zápas som radšej dopozeral v jednej z dobre zastrčených miestnych krčiem. Prílišné oslavovanie mojej osoby a neustále potľapkávanie od každého okolo koho som prešiel, pútalo pozornosť policajtov, ktorí ma v ten deň mali už naozaj plné zuby.
Slovan vyhral a v tabuľke to s nami vyzeralo veľmi dobre. Ak sme chceli pomýšľať na futbalovú európu a na výjazdy, ktoré majú potrebný šmrnc, museli sme vyhrať v najbližších dvoch zápasoch. A ten prvý, ten sa hral v Trnave...

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu