UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkou dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.
S poslednou anglickou bitkou v centre Nitry odišlo z našich končín i
atypické anglické počasie a liga sa nachýlila k svojmu koncu. V
krčmách okolo štadióna to nezvyčajne žilo. Slovan bol šesť bodov
od futbalovej európy a pár hodín od zápasu u najväčšieho
slovenského rivala, Spartaku Trnava.
Bílí Andelé, či ako si to hovoria, už dva týždne dopredu
avizovali, že majú záujem o nejaké to ,,posedenie" pred futbalom a
tak sa bolo na čo tešiť.
Vo všetkých bola akási neudržateľná eufória z toho čo nás
čaká. Kombinácia pekného dňa stráveného v malom Ríme a v
prípade víťazstva i predčasné slávenie, nejakého toho reálneho
výjazdu na ihrisko, niektorého z mimoslovenských súperov pôsobili,
že už dve hodiny pred odjazdom, sa na fakultatívny výlet do Trnavy
hlásilo asi osemdesiat chuligánov plus ďalších približne dvadsať
plánovalo ísť po vlastnej osi.
Presun k nášmu východnému susedovi bol veľmi chaotický a z dôvodu
nedostatku dopravných prostriedkov sme museli na pár posledných dve
hodiny čakať v miestnych podnikoch. Prefízlovaná Trnava nás
uvítala vľúdnym počasím no nevľúdnymi strážcami zákona.
Netrvalo dlho a začali sa zbierať telefonáty o počtoch zatknutí z
našich radov. Kým však značne neohraničovali náš konečný
počet, neboli pre nás až tak podstatné. Podstatnejšie boli tie v
ktorých sme sa s trnavákmi dohadovali na vzájomnej konfrontácii.
Do zápasu zostávalo ešte veľmi veľa času, keď sme sa konečne
dočkali a jeden z popredných zavelil na odchod. Každá skupinka
dostala jedného navigátora a všetci sa po svojich trasách vydali
hľadať miestečko, kde by nás podľa všetkého mala čakať obstojne
veľká banda domácich hooligans.
Nervozita sa stupňuje každým krokom, ktorým sa vzďaľujeme od
civilizácie. Je nás asi dvadsať a v najväčšej tichosti akú
dokáže takáto skupina bitky chtivých ľudí udržať, sa napokon
vynárame na úpätí malého vŕšku v nejakej záhradkárskej oblasti.
Na opačnom konci vidíme asi šesťdesiat člennú bandu súpera,
ktorí nám najprv tlieskajú a už vzápätí hučia antislovanistické
pokriky.
Formujeme sa a očakávame príchod ostatných belasých, no nikto
neprichádza. Domáci začínajú byť nedočkaví a pár z nich
vykračuje naším smerom. Začínam mať reálne obavy z toho ako to
celé môže dopadnúť. Lepšie si obzriem našu bandu.
Je tu asi desať ľudí, o ktorých viem, že pôjdu po mojom boku do
všetkého. Ďalších päť poznám z videnia a nemyslím si, že by
ustúpili. No posledných päť či šesť vyzerá byť už teraz skôr
chrbtom k súperovi.
Zdá sa, že trnavákov prešla trpezlivosť. Po malých skupinkách hecujúc zvyšok tlupy postupujú k nám. Cítim ako pár z našich začalo ustupovať.
,,Hééj!" zarevem a otočím sa k chalanom. Všetky pohľady sa uprú na mňa a ja viem, že som sa práve chtiac-nechtiac nominoval do pozície lídra bandy.
Sú chvíle kedy sa človek ocitne v hraničnej situácií a musí ju riešiť. Riešiť hneď. Sú situácie, kedy je človek konfrontovaný so skutočnosťou a každý ďalší pohyb je spúšťačom rôznych situácií. Sú okamihy, kedy sa ocitnete zoči-voči nebezpečenstvu a viete čo by bolo najvhodnejšie spraviť, no zároveň viete i čo by bola najväčšia blbosť.
A práve vo chvíli, kedy sa tieto dve veci spoja a náhodou si neodporujú, treba konať, kým príde iný, silnejší argument.
To čo som v tej chvíli chcel spraviť ja sa volá hrdosť. Hrdosť a česť neujsť z bojiska na ktoré som dobrovoľne prišiel. Nestrpieť výsmech i za cenu zranenia. Vedieť, že až vstanem zo zeme a hoci aj budem pľuť krv, rešpekt ktorého sa mi dostane od súpera to prebije.
Bojovať čelom a možno aj na čele bandy a hoci aj padnem ako prvý, padnem za svoj klub, za svoju partiu, za našu vec a možno to tých za mnou naserie a tú bitku vyhráme...
Chcel som aby všetci hľadiac na mňa videli čo si myslím. Aby mali v hlavách presne to čo ja a bol som si istý, že minimálne polovica z nich to aj má, lebo sa im to skrátka zračilo na tvári.
,,Do níííích!" zreval som môj obľúbený polovojenský pokrik a s mojim pohybom sa pohla i väčšia časť z nás. Rozbehli sme sa dolu svahom oproti trochu prekvapeným trnavčanom. Jeden by čakal, že sa zľaknú ako to býva v hrdinských historických filmoch, no nestalo sa...
Vyhliadol som si najväčší zhluk a vletel som doň vo výskoku. Nevedno ako som sa zas ocitol na nohách no adrenalín mi hučal v celej hlave a ja som mlátil všade naokolo.
Vzduchom sa niesol krik a očkom som zachytil približujúce sa posily odkiaľsi spoza záhrad. Vedel som, že túto bitku vyhráme. Videl som to na tvárach utekajúcich slovanistov. Ten amok, ktorí mali v očiach keď videli ako nás zhruba pätnásť inkasuje od šesťdesiatich domácich, to sľuboval. Zároveň som ale vedel, že pre mňa to už bude neskoro.
Zhluk okolo mňa sa zužoval a naraz som sa ocitol na zemi. Nezostávalo nič iné, ako sa skrčiť do bezpečnostnej polohy a čakať kedy to skončí. Najlepšie pri vedomí...
Je to ako tornádo. Najprv hromy, blesky, hrôza a potom to postupne otupuje a otupuje, až zostáva len drobný vetrík a riadny bordel naokolo.
Hlava ma bolela a hruď tiež, no pocit, že ma zo zeme zdvíha akýsi slovanista, mi moje rany pofúkal. Pootočil som sa doľava a videl ako domáci chuligáni unikajú pred hordou našincov. Pousmial som sa a vyhľadal partiu z mojej krčmy. Niektorí dopadli oveľa horšie ako ja. Jedného dokonca bolo treba kriesiť.
Vzduchom zneli ovácie a hrdé chorály belasých bitkárov. V diaľke ale zazneli sirény a tak opäť raz predčasne prerušili naše oslavy.
V dobrej nálade i keď trochu ubolení, vybrali sme sa teda trošku si posedieť na futbal. Keby som vtedy vedel, že to pravé orechové sa bude diať až na štadióne, isto by som od toho toľko relaxu nečakal...
To be continued...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Moj milý toto sa nevolá hrdosť,ale hlúposť!!!!!!!!!!!!!