Rozpovedané rozbitou hubou

10. diel - dva tucty bodyguardov

UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkou dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.

Výhodou toho že človek po bitke skončí v bezvedomí je, že ho
odvezú do nemocnice. Častokrát sa teda z výtržníka stane obeť a
tým pádom nie je ani trestaný. A tak tomu bolo i v mojom prípade po
zápase v Trnave. S natrhnutým obočím a peknými červeno-fialovými
fľakmi od obuškov na chrbte s prekonaným ľahkým otrasom mozgu,
vykračoval som v nedeľu popoludní po námestí, smerom k môjmu bytu.
Slnko pražilo a ja som sa rozhodol, že hneď ako si dám dobrú
sprchu, vyberiem sa na pivko s kamarátmi. Plány mi však prekazilo
čosi iné. Ako som tak v prstoch žmolil obálky čerstvo vytiahnuté
zo schránky, pristál na prízemí výťah. Dvere sa rozleteli a mňa
takmer povalil na zem vyziabnutý chlapík v obleku s rozgajdanou
kravatou. Stihol som ho ešte kokotom počastovať a už som sa viezol
na svoje poschodie.
Vystúpil som a chcel som vliezť do svojho bytu, keď tu vidím, že
dvere toho náprotivého, kde mimochodom býva moja cezbalkónová
suseda Jana, sú pootvorené a spoza nich sa ozýva zvláštny hlasný
vzlykot. Pochytil ma mierny strach a tak som bez váhania vpálil dnu očakávajúc rozličné strašidelné situácie, ktoré ma môžu privítať. A veru, jedna z nich sa do bodky naplnila.
Na zemi v čriepkoch rozbitého skla sa chúlila polonahá, vlastne iba potrhaným tielkom pokrytá postavička mojej mladej susedky.
,,Janka, čo sa stalo?" spýtal som sa opatrne s hrôzou hľadiac do jej vyplašených očí. Trhla sa a posunula kúsok ďalej, pričom za pukania drobného skla odhalila malú krvavú mláčku pod svojím zadkom.
Neodpovedala a miesto toho sa pustila do ešte hlasnejšieho a naliehavejšieho plaču. Vskutku musím priznať, že nie som ten typ čo vie čo robiť v takýchto situáciach. Netušil som čo sa jej prihodilo, no bál som sa, že to bude mať niečo spoločné s tým chmuľom, čo ma takmer zrazil pri výťahu.
Z malej skrine som teda vytiahol veľkú deku a prikryl ňou zúbožené telo na zemi. Pomohol som Jane vstať a pohľad mi spočinul na modrinách na vnútorných stranách stehien. Zapotácala a vkĺzla na priestranný gauč. Zatiaľ čo ja som volal sanitku, ukľudnila sa a mlčky hľadela von zahmleným oknom. Bál som sa jej prihovoriť, vyzvedať i napriek tomu, že to vo mne horelo a veľmi dobre som tušil čo sa tu dnes stalo.
Napokon po príchode lekárov sa mi to aj potvrdilo. Akonáhle Janu oslovil službukonajúci postarší doktor s prosbou o vysvetlenie, rozplakala sa a pomedzi vzlyky nám líčila príbeh svojho odpoludnia. Dozvedeli sme sa, že sa doobeda rozišla so svojím kravatkárskym priateľom a ten za ňou chvíľu na to prišiel, pohádali sa, on jej povedal niečo hnusné, tak mu vlepila facku. Následne ju povalil na zem, zmlátil a pravdupovediac znásilnil. Akonáhle dopovedala svoju story a zlosť vo mne nabrala neudržateľné rozmery, využijúc doktora volajúceho na pomoc kolegov z fízlice, priblížil som sa k Jane.
,,Janka, potrebujú po tebe nejakú jeho fotku... vieš aby ho mohli pohľadať," šepol som a dúfal, že si nevšimne zúrivosť v mojom pohľade. Najviac na svete nenávidím, keď si nejaký zakomplexovaný chmuľo lieči svoj hendikep na žene. Akýmkoľvek spôsobom. Hneď ako mi podala malú peňaženkovú fotku, vyšvihol som sa na rovné nohy a vybehol z bytu. Vzápätí i z domu a tu som sa takmer zrazil z dvojicou mojich kamarátov, ktorí sa zrejme vybrali zistiť v akom stave som sa vrátil z Trnavy.
Rýchlo som prerušil ich posmešné reči a vysvetlil, že mám v pláne nájsť jedného zmrda skôr než náš policajný zbor, lebo inak len ťažko dostane to čo si naozaj zaslúži.
Stalo sa presne to čo som očakával a chalani boli z momentu na moment zúrivý minimálne ako ja. Pofotili si jeho odporný obrázok do mobilov a rozoslali ho v mmskách nejakým svojim známym, prevažne tiež chlapcom od futbalu.
Do desiatich minút nás pátralo v širšom okolí starého mesta okolo dvadsať plus dve autá. Začala sa naháňačka s časom a políciou, ktorá, ako sme si všimli, taktiež zvýšila svoje počty. Zrejme už tiež mali popis a rovnaký i keď trochu z hľadiská ľudských práv, osvetovejší cieľ ako my.

Oni síce mali na svojej strane kamerový systém, služobných psov, a možno ich bolo i viac a boli lepšie organizovaný, no my sme mali na svojej strane tučného Edgara, prezývaného i Bumbác. Meno ako pre debila, povedal by si jeden, no keby Edgyho videl, iste by mu to do očí nepovedal. Napokon, prezývka Bumbác, skladajúca sa z príznačného Bum a Bác, hovorila sama za svojho majiteľa.
Bumbo bol milý chlapec a kým opäť našiel svetlo svojho sveta v podobe piva a futbalu, povymetal obrovské množstvo najväčších Bratislavských pajzlov. Vedel presne kam sa chodia zabávať skurvení feťací, uchyláci, díleri a kadejaká iná háveď. Nebolo divu, že i nášho pána kravatkového vypátral práve on a to práve v jednom z týchto brlohov blízko hradu. Naša reakcia bola okamžitá. Dve preplnené autá vyrazili okamžite a všetko ostatné čo sa nezmestilo mašíroval naprieč mestom peši. Nebolo treba sa obávať, že by ten chmuľo snáď Bumbimu za ten čas mohol zdrhnúť. A veru, keď sme došli na miesto, v jednej z tmavých uličiek sme našli Edgyho stáť nad tým špinavcom, ktorého oblek bol teraz mierne pokrčený a z nosa mu tiekla krv.
Pristúpil som k nemu a zdvihol mu hlavu:
,,Tak čo ty smrad? Pripravený znášať následky svojich činov?"
Jeho zdesený pohľad, ktorým vlastne automaticky priznal vinu ma vyprovokoval k prvému z množstva úderov čo som mu celkom presne nasmeroval na ksicht. To už ma ale odtláčali ostatní, ani nie tak preto aby ho zachránili, ako skôr preto, aby od každého dostal čo si zaslúži. Najlepšie by asi bolo keby sme ho tam vtedy boli zabili, no náš štát niečo také v prospech zneužitých žien a dievčat nedovoľuje. Vymyslel som teda drobnú satisfakciu a potom, čo som mu dobre nakopol tie jeho uchylné gule, sme ho naložili do kufra auta a vyrazili na kopec nad mesto. Ten sráč musel byť strachom bez seba, presne tak ako Jana, keď sa do nej pustil.
Vyviezli sme sa až na vrchol, kde je stará vojenská základňa. Za mladi, som tu s pár kamošmi tropil výtržnosti a tak sme ju poznali ako vlastnú dlaň. Zaviedli sme ho do jedného v bunkrových bludísk, vyzliekli donaha a nechali tam. Padlo ešte pár faciek a enormné množstvo vyhrážok typu:
,,Ešte raz sa priblížiš k nejakej žene, a prídem ťa vykastrovať!"
Nuž a vzápätí sme sa o čosi spokojnejší vybrali domov. Chalani sa rozišli do krčiem a ja som šiel navštíviť Janu do nemocnice. Potom čo som si vypočul jej zranenia dobu liečenia sa mi zachcelo vybehnúť späť do lesa a ešte si ho trochu podať, no napokon som sám seba presvedčil, že to pravé utrpenie a hanba ho ešte len čaká.

Vrátil sa vraj niekedy nadránom a to ho priamo pred bytom odchytila polícia. Tej odmietal vysvetliť ako je možné, že behá omotaný len starou handrou a špinavým kartónom a radšej sa nechal odviesť.
Poliši správne tušil, kto stojí za jeho nevypovedaným nočným príbehom a prišli mňa i pár od nás niekoľkokrát navštíviť. Bez obvinenia od kravatkára ale boli nahraní. A ten by na nás prstom neukázal za nič na svete. Vedel čo hrozí takým ako on, keď naserú takých ako my...

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu