UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkou dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.
Po naozaj pestrom víkende a výsluchu na polícii z ktorého mi našťastie teda žiadne obmedzenia nevyplývali, začalo všetko zase žiť futbalom a záverečným kolom ligy. Sobota večer sa blížila a poprední od nás od utorka kontaktovali popredných od východniarov, ktorí, ako sme dúfali sa chystajú na zápas na Slovan. Košičania sa u nás neukázali už riadnu dobu a tak by sme ich ozaj radi uvítali. Osobne ja som mal nejaké nevyriadené účty z jedným z nich. Môj priamy nadriadený v práci, s ktorým mám nejaký ten konflikt spred pol roka, zo zápasu v Košiciach, mi dával pocítiť svoju nenávisť, stupňujúcu sa priamo úmerne s blížiacim sa zápasom.
Už nejakú dobu bolo jediným dôvodom, prečo som ho ešte nedobil to, že som sa tešil ako mu naložím v normálnej bitke banda na bandu. Aké ale bolo moje prekvapenie, keď mi v piatok malý Janko oznámil, že Košičania neprídu. Vraj sabotujú tento zápas a žiadne stretnutie s našou bandou nebude.
Riadne nasratý som sa teda vybral v piatok po robote za šéfom, že keď už teda neprídu, aspoň mu vykričím akí sú zbabelí psi. Chcel som vstúpiť, no vtom som začul, že stíšeným hlasom telefonuje. Započúval som sa teda a...
,,To by bolo dobré. Počkám vás v Nitre, tam ma naložte," chvíľka ticha, ,,nie to určite nie je dobrý nápad. To že si myslia, že neprídeme, neznamená, že nebudú v strehu. Spravme to radšej normálne po starom," ďalšia chvíľka ticha počas ktorej sa mi zatínali päste... ,,okej, dohodnuté, o druhej tam," a zložil. Rýchlo som sa odplížil von a rozbehol preč. Veľmi zaujímavé informácie, ktoré nemôžu zostať bez využitia som následne reprodukoval kamarátom.
Všetkých zdá sa, veľmi potešilo a navnadilo, že Košičania sa nás boja a chcú prísť do hlavného mesta potajomky. Držiac sa faktov, rozdelili sme sa na dve skupiny. Prvá, ja, malý Janko a Bumby sme si zobrali auto zo seneckou špztkou a rozhodli sa špehovať príbytok môjho šéfa. Druhá skupina sa skladala s približne tridsaťpäť vysoko agresívnych jedincov s jedným mikrobusom a dvomi autami, pripravených v dvoch krčmách kedykoľvek vyraziť, kamkoľvek im zahlásime.
Plán začal klapať ako hodinky o ôsmej ráno pred domom môjho šéfa. Nasáčkovaný v bielom fiate, požierajúc nejaké hlúposti z mcdonaldu, číhali sme na vchodové dvere. Tie sa napokon okolo desiatej otvorili a šéf sa vybral na zastávku. Chvíľu na to, sme už prenasledovali autobus mhdéčky a Bumby ako taký debil, vystupoval na každej zástavke a kontroloval, či to isté nespravila i naša obeť. Na všeobecné (ne)prekvapenie sa doviezol až na konečnú a prebehol na autobusovú stanicu. Bumby dostal za úlohu ho prenasledovať a zistiť špzetku autobusu do ktorého nastúpi. Netrvalo dlho a dobehol za nami celý udychčaný kričiac čísla a písmenká označenie červeného eurolines busu. Nasledovala nudná dvojhodinovka ponevierania sa autobusom, až sme napokon dorazili do trogárova (rozumej Nitra) a sledovali ako z tamojšej stanice zamieril do malej krčmy na blízku. Zaparkovali sme teda a pre istotu zostali v aute, keby sa náhodou termín jeho odjazdu posunul bez toho aby sme o tom vedeli.
Ako sa blížila druhá hodina poobedná, zalarmovali sme svoju úderku v hlavnom meste, aby bola pripravená. Nevedeli sme aký počet Košičanov, prípadne doplnených o domácich nitrianskych chuligánov, ktorých mimochodom asi desať už vbehlo do krčmy, v ktorej práve vysedával môj šéf, máme očakávať.
Naša nedočkavosť bola ukojená krátko po pol tretej, kedy sa spoza rohu vynorila stará karosa s veľkou VSS vlajkou na zadnom okne. V našom aute nastal pohyb a vzrušenie, keď sme videli plný autobus, teraz sa dopĺňajúci o ľudí z krčmy. Dokopy asi štyridsať ľudí sme zahlásili do Bratislavy. Následne nám bolo oznámené, že nám ide celá banda slovanistov naproti. Nebolo v mojich silách im toto bláznovstvo vyhovoriť a tak sme sa pustili do prenasledovania ďalšieho autobusu.
Ten ako sa zdalo stál na každej benzínke, čož bolo pre nás priveľmi rizikové a tak sme sa vždy zašili do umyvárky. Vyblišťaná fiata sa teda v tesnom závese za autobusom pri Trnave stočila dole na D1, smer Pressburg City. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme v opačnom smere zbadali malý mikrobus a dve autá, plné zvláštne nakrátko vystrihaných ľudí. Neostávalo nič iné, len donútiť Janka aby na úkor svojho paušálu nasmeroval tlupu slovanistov na opačný smer. Sľúbili nám, že nás čo najskôr doženú a že ak by náhodou ekipa Košice + Nitra zastavila na nejakom ďalšom odpočívadle, máme ich zdržať.
Cesta do Bratislavy sa nám každým kilometrom skracovala a cez mobil sme sa dozvedali i približne rovnako, ak nie rýchlejšie sa skracujúcu tú istú trasu našich belasých prenasledovateľov. Tesne pred hlavným mestom autobus hostí, predsa len vyhodil smerovku doprava a zabočil na posledné možné odpočívadlo. Napodobnili sme teda i tento manéver a zaparkovali v bezpečnej vzdialenosti. Sledujúc ako štyridsať ľudí vybieha z autobusu a ide vykonávať potrebu, nás nevedelo napadnúť, ako ich preboha zdržať a zároveň zostať nažive. Prešlo pár minút a začali sa zase zbiehať späť do busu. Dostali sme telefonát, že naši sú už niekde tu a za žiadnych okolností nemáme nechať východniarov zdrhnúť. Zúfalo som sa pozrel na svojich druhov a v keď som im v očiach videl to isté zúfalé odhodlanie, otvoril som dvere a vystúpil.
Príjemný poobedný vánok sa mi oprel do tváre a tak som nebojácne i keď predsa s malými obavami, vykročil ku Košičanom. Cítil som za sebou svojich dvoch kamarátov a to mi dodávalo trochu odvahy.
,,Hééééj žebráci Košickí!!" zreval Bumby až som podskočil. Zvolil teda taktiku náhlej agresivity. Zdalo sa že východniari zostali mierne v šoku. Teda minimálne tí poslední traja čo nestihli nastúpiť.
,,Férovka tri na tri, okej?" zahučal na nich Janko dúfajúc, že tým získame trochu času.
,,Trnava?" zahučal jeden z nich.
,,Piču Trnava! SLOVAN!" zašibrinkovali sme s päsťami do vzduchu.
,,Slovan!!" zadunelo ozvena z autobusu a von sa ako mravce začali rojiť jeden za druhým chuligáni Košíc a Nitry.
,,Tak tá férovka asi nebude..." pošepol som Jankovi a pomyslel som si, že ak naši minú odbočku na odpočívadlo, sme celkom zaručene mŕtvi. Hostia medzičasom vykročili k nám, hučiac na nás kadejaké antislovanistické pokriky. Už už sa rozbiehali, už by nás asi aj zvalcovali, keď tu počujem za chrbtom škripot kolies a otvárajúce sa dvere. Nemusel som sa obzerať, dobre som vedel kto prišiel a to mi dodalo obrovskú energiu.
,,Do niiiich!" zahučal som tradične a môj rev znásobila tridsiatka ďalších hrdiel. Rozbehli sme sa a všetko akoby na chvíľu zastavilo, keď sme sa zrazili s prvou líniou Košičanov. Vpadol som do dvojice dobre vyzerajúcich chlapíkov a začal rozdávať päste na obe strany. Inkasoval som do sánky no nehlo to mnou. Postupne sa do boja zapojili úplne všetci od nás a asi polovica hostí, pričom druhá polovica sa prenasledovaná snažila napratať späť do busu. Ako krvilačná šelma sliedil som po bojisku a slabými, bezmyšlienkovými údermi odháňal protivníkov. Hľadal som len jedného jediného a po chvíli som ho i našiel. Môj drahý šéf práve zdvádzal nerovný boj s dvojicou našich. Rýchlo som ich odstrčil a keď som videl ich začudované pohľady, zreval som ako hrdina v historických filmoch:
,,Je môj, toto je osobné!"
Šéfko okamžite vedel o čo ide a pokúsil sa uniknúť. To už som ho ale jednou dobre mierenou kopačkou narazil o bok autobusu. Vzápätí sa pokúsil brániť no neúspešne. Jedna do spánku a jedna pod bradu a ležal na zemi.
,,Čau v práci, sráč!" zvolal som a moja teniska sa zoznámila s jeho zakrvavenou bradou. Padol ku kolesu a ja som sa spokojný vrátil k bojujúcej skupine. Prevaha bola jednoznačne na našej strane a Košičania sa vlastne len vzájomne kryli pri ústupe do autobusu. Ešte chvíľka a už boli takmer všetci vnútri. Začali sme teda vylamovať dvere v snahe predĺžiť im utrpenie, no vzápätí ktosi zahlásil, že sem smerujú fízli. Viac nebolo treba. Urýchlene sme sa za hluku víťazných chorálov nalodili na svoje dopravné prostriedky a opustili miesto činu.
V autobuse do ktorého som sa nevedno ako dostal, panovala skvelá nálada. Čoskoro nás predbehla policajná dodávka a keď nás zastavili, odbili sme ich tvrdením, že sme len boli na fakultatívnom výlete v Bojniciach a ZOO, pričom tí čo majú natrhnuté obočia a rozbitú hlavu sa pobili navzájom. Skrátka smiech ktorí sprevádzal vysvetľovanie, viac než dosť prezrádzal, že klameme, no nemohli nám samozrejme vôbec nič.
Veľmi vydarené popoludnie nám zase raz urobilo meno na Slovensku a my sme sa spokojný vybrali na zápas. Košičania naň síce dorazili, no boli akosi zvláštne zamĺknutí... Slovan vyhral a vypukli oslavy. Tretie miesto v tabuľke nám zaručovalo Intertoto Cup. Európska súťaž, zahraniční súperi, skrátka letná pauza sa nám skráti a my, my belasá masa, vyrazíme za hranice štátu. Bratislavský teror sa bude šíriť ulicami zahraničných miest. Krásna predstava. Ale o tom už inokedy...
Koniec prvej série
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
keco
4. 12.decembra 2008 16:05
Bratislavsky teror...ty voe ale inak sa mi tato cast pacila, taka mensia pomsta gg
Napíš svoj komentár