Nina s Emou sa ako vždy premávali po obchodoch bez peňazí a skúšali si všetky možné módne kombinácie, ktoré si vzápätí zdokumentovali na mobil. Z módnych obchodov sa vždy dostali aj do kníhkupectva a samozrejme do obchodu s CD-čkami, ale jediné miesto, kde vždy nechali útratu boli potraviny. Čokoláda, to bol ich zákon. Milovali ju, mali svoje pravidlo. Jedli ju vždy spolu.
Vonku bol slnečný deň. Konečne prišla dlho očakávaná jar, a tak to šli osláviť v číňanoch. Len tak sa prechádzali po meste a jedli svoju tradičnú čokoládu. Radovali sa zo slnka. Točili sa s rozprestretými rukami a spievali si: „Nádherný slnečný deň patrí celý nám..." Okoloidúci sa nad tým pohoršovali, ale im to bolo jedno. Užívali si každú chvíľku slniečka, čas, kedy boli nezávislé od spoločnosti, od svojich bláznivých rodičov, šialených učiteľov. Nemysleli na to, že zajtra musia ísť zase do školy, že večer budú musieť byť zase "doma", mysleli len na práve prežívanú chvíľu. Mali svoje ideály, vymýšľali si nedosiahnuteľné ciele, ale pre ne bolo všetko možné.
Raz ale Nina vzala fľašu vodky a všetky tabletky, čo doma našla. Bola nešťastná. Cítila sa osamelá, myslela si, že nikomu na nej nezáleží. Túžila po láske, chcela aby ju niekto ľúbil. Vravela si: „Som sebec, keď chcem lásku? Potrebujem ju.“ Už to nevydržala. A tak si Nina vzala život. Neuvedomila si ale, že je tu Ema. Neuvedomila si, že tu bol niekto, kto ju ľúbi, niekto koho zanechala samého.
Na pohrebe jej rodičia plakali. Obviňovali sa z toho, že nepoznali svoju dcéru. Pýtali sa prečo, ale už to zmeniť nemohli. Nechali ju samú, a ona nechala ich.
Ema to nemohla pochopiť. Nemohla pochopiť prečo to urobila, prečo jej nepovedala čo ju trápi, prečo si nič nevšimla, prečo jej nepomohla. Veľmi ju to bolelo. Neplakala, nemohla. Trhalo jej to vnútornosti, nemohla dýchať. Podišla k hrobu a položila tam slnečnicu, jej obľúbený kvet, spomienku na slnečné dni. Spomínala, aké to bolo bezstarostné, keď sa spolu prechádzali v parku po tráve. Bola zúfalá, ale potom jej to došlo. Bolo to také jednoduché. Bežala do obchodu kúpiť čokoládu a kráčala preč. Kráčala až prišla na most. Podišla k okraju. Rozosmiala sa a rozprestrela ruky. Jemný vánok ju hladil po tvári. Držala čokoládu a stále sa smiala. „Bez teba ju nezjem, “ zakričala a skočila. Nasledovala svoju spriaznenú dušu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
avoirdelamonde
8. 8.augusta 2009 22:49
NO... laska je velmi osemetna zalezitost
Napíš svoj komentár