Bola som preňho výhra v lotérii, ktorou chcel uspokojiť svoju úchylnú potrebu až do vyčerpania.
„A teraz sa pekne zahráme. Čo povieš?“ povedal tým hlasom, ktorý si budem navždy pamätať a prešiel si jazykom pery.
Chcela som kričať, ale nemohla som. Chcela som utiecť, ale nedokázala som to. Surovo ma schmatol, a hodil na zem. Začal zo mňa strhávať šaty. Bránila som sa, ale bol silnejší. Videla som ako od vzrušenia slintá.
„No tak, zlatko, prečo kričíš? Hádam sa mi tu nechceš rozplakať?“
Áno, teraz som už kričala, ale bolo to márne. A potom sa to stalo. Keď to spravil do očí sa mi vyrútili slzy. Natriasal sa nado mnou znova a znova. Nevedela som či to niekedy skončí. Keď som počula ako vzdychá od rozkoše, v tej chvíli som si priala zomrieť. Chcela som aby to už všetko skončilo. On stále pokračoval, bolo to ako večnosť, až napokon bola všade okolo mňa hmla. Nevedela som kde som, ale bola som šťastná. Bolesť pomaly ustupovala, až ustúpila úplne a ja som myslela, že snívam. Bol to krásny sen. Ležala som na vode, a jemný vánok ma hladil po tvári. Pozerala som sa do oblakov. Vytvárali nádherné umelecké dielo. Ale potom sa tam odrazu zjavila jeho tvár, a ja som začala kričať.
Naraz som sa zobudila. Striasla som sa od zimy a snažila sa spomaľiť svoje zrýchlené dýchanie. Nakoniec som sa upokojila a upadla som do toho vytúženého bezsenného spánku.
Keď som sa ráno pozrela do zrkadla, nasadila som si svoju obvyklú masku. Pretvarovať sa je ľahšie, ako ukázať čo sa naozaj skrýva za tým falošným úsmevom. Mala som plán. Chcela som zabudnúť. Zatiaľ sa mi to nedarilo, ale snažila som sa. Snažila som sa tie spomienky vymazať z hlavy. Keby to bolo také jednoduché...ako stlačiť delete...ale nebolo. Zhlboka som sa nadýchla, a dívala sa na svoj odraz v zrkadle. Moja tvár už nebola taká aká bola predtým, a už nikdy taká nebude. Rozum mi šepkal zmier sa s tým, zabudni, ale moje srdce a telo to nedokázalo.
Keď som kráčala zo školy a uvidela som park, zdvihla sa mi nálada. Nechala som sa pohltiť jeho čarom. Prišlo mi to ako fajn miesto na učenie, aj keď sa mi absolútne nechcelo. Sadla som si na lavičku. Po piatich minútach som sa zbadala, ako čítam stále tú istú vetu. Nemohla som. Bola som unavená. Unavená z tohto žitia.
Schovala som knihu do tašky a zavrela oči. Potrebovala som dýchať. Vyslobodiť sa. Rozpršalo sa, ale nevadilo mi to. Naopak, bol to krásny, oslobudzujúci pocit, sedieť tam a nerozmýšľať, nechať si na tvár dopadať dažďové kvapky.
Zrazu na mňa, ale pršať prestalo. Povzdychla som si a otvorila oči.
„Ahoj,“zašepkal hlas vedľa mňa.
Sedel tam Leonard a držal nadomnou dáždnik. Po chrbte mi prešiel mráz, striasla som sa.
„Vyľakal si ma,“ povedala som.
„Prepáč.“
„Čo tu robíš?“
„Išiel som zo školy, a zbadal som ťa tu. Zdalo sa mi, že by sa ti zišiel dáždnik.“
Usmial sa na mňa žiarivým úsmevom.
„To je milé, ale…vystačím si s dažďom, ďakujem. Musím už ísť.“
Postavila som sa a kráčala k východu z parku. Leonard kráčal s dáždnikom vedľa mňa. Keď sme prišli k parkovisku, spýtal sa: „Môžem ťa aspoň odviezť domov?“
„Mám byt na intráku, ten kúsok zvládnem pešo,“ povedala som a odkráčala.
Asi po päťdesiatich metroch som sa obzrela. Stále stál s dáždnikom v ruke na tom istom mieste a pozeral sa na mňa. Bol taký krásny.
Mrzelo ma to. Nie som na to pripravená, len by som mu ubližovala. Takto je to lepšie, nechcem nikoho zraňovať. Zakývala som mu a po líci mi stiekla slza. Splývala s kvapkami dažďa a ja som kráčala ďalej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár