.Nie,vlastne áno.
-Odkedy?
.Odjakživa. Necítiš to?
-A čo?
.Že si kúsok zo mňa. Patríme k sebe.
-Ako vieš?
.Verím svojej intuícii. Niekedy je lepšia ako rozum.
-Presvedž ma o tom.
.Dotkni sa ma. Už to cítiš?
Stále odpočítavam dni. Zostáva ešte 159. Pravdepodobne sa nič nezmení, ale ja verím. Musím niečo spraviť. Je jedno čo. Už som začala a nemienim to vzdať. Vydržím.
Možno si poviete na čo? Keď je svet zlý a nespravodlivý? Veď je to zbytočné, nemôžem ho zmeniť. Ak to tak je, a budem bojovať zbytočne, aspoň to skúsim. Nevzdávam boj už vopred. Musím sa pokúsiť aj o nemožné. Verím. Aj keď viem, že odpoveď na otázku aký je zmysel života je neviem. Nie som zdeptaná. Nebudem celý život hľadať nejakú inú odpoveď, logickejšia neexistuje.
Verím v lásku. Neviem čo to vlastne je, ale je to silné. Našla som svoju dušu. Patrí ku mne a ja k nej. Vždy sme k sebe patrili. Ostatné je nepodstatné. Každý atóm môjho tela a čiastočky mojej duše sa chvejú, keď nie je pri mne. Potrebujú dýchať svoje druhé časti. Nič viac, nič menej. Je mi jedno, prečo sme tu. Milujem a bodka. Každá nespravodlivosť a krivda to iba viac zosilní.
Carpe diem!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár