Obliekla si svoj hnedý kabátik a obula len včera kúpené čižmi. Otvorila dvere a nečujne sa vytratila do čiernoty, v ktorej ju priťahovala tá biela machuľa. Opatrne, pomedzi aleju vŕb, sa k nej približovala. Akoby sa k svetlu ani nepohla, práve naopak, svetlo bolo stále ďalej a ďalej. Občas zastalo, aby ho udychčaná dievčina dobehla a mohli pokračovať v ceste.
Zazdalo sa jej, že je to postava, alebo skôr veľký vták s nádhernými mocnými krídlami. Už vie. Je to anjel. Anjel, ktorý ju má odviesť z tohto sveta niekam, niekam ďaleko, kde už neuvidí nikoho, koho ľúbila a mala rada.. Nebála sa ho a ani vo sne by jej nenapadlo, že by sa mala vrátiť domov a zabudnúť na túto noc. Skôr si priala, aby sa toto nikdy neskončilo. Bolo jej nádherne. Nemyslela na nič a na nikoho. Jej myseľ bola plná bielej vznášajúcej sa postavy...
Anjel zrazu zastal a klesol na zem. Aj on zastala. Nebola si istá, čo chce urobiť. On však iba podišiel k nej a ona zrazu pochopila, čo ju čaká. Anjel ju chytil za plecia a vzniesli sa veľmi vysoko, až k oblakom. Posledný pohľad na svet a nechala sa uniesť do neznáma..
Písal sa 24. december roku 1850.
Malý chlapec sedel vedľa svojej matky. Ona ležala na tvrdej posteli prikrytá tenkou dekou. Obidvaja boli v tmavej zvlhnutej miestnosti. Cez okná dnu prechádzal chlad a v starej peci bol len mokrý popol. Chlapec sa triasol od zimy a hladil svoju matku po hlave. Do očí sa mu natisli slzy a zovrel päste. Jeho matka sa posledný raz nadýchla a položila si hlavu na vankúš. Uvoľnila zovretie chlapcovej ruky a zatvorila oči...
Chlapec sa nezdržal a rozplakal sa. Vedel, že už neurobí nič čo by matke vrátilo život. Obliekol si tenučký kabátik a v potrhaných topánkach vyšiel na ulicu. Nechcel viac byť tam... Nechcel myslieť na nič. Svoju matku pochová a ešte dnes. Kráčal po ulici a míňal domy bohaté a krásne, ale aj tie chudobné. Všade sa svietilo a dnu bolo určite teplučko a kopu jedla. Chlapec zúfalo zaklopal skrehnutou rúčkou na dvere, ale odvšadiaľ ho vyhodili. Smutný kráčal po ulici a necítil si nohy ani ruky. Skleslo sa posadil na sneh pri hŕbe dreva. Už nevnímal ten chlad a zimu. Myslel len na mamu. Slzy mu zamŕzali na líci a ruky aj nohy mal bledé ba až modré ako sám sneh. Zrazu mu však bolo teplo. Pozrel sa nad seba a zbadal...svoju matku! Volala ho k sebe vravela, že s ňou mu bude lepšie. On poslúchol. Postavil sa a chcel kráčať, no zrazu sa ocitol medzi hviezdami. Ďaleko, ďaleko od zimy a zla na zemi. Objal svoju matku a s úsmevom putoval s ňou...do neba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár