preniká do tmavej veľkej izby,
lenivo a depresívne sa vyškiera,
veľmi dobre vie, ako tým trýzni.
Snaží sa naňho bezstarostne usmievať,
nevie, či tuší aká je tá komplikovanosť zložitá,
že myslí naňho, keď začína sa stmievať,
to chce, povedať mu, aká je skutočná realita,
že bolo by jednoduchšie, ak by nebol milý,
že situácia sa jej z rúk akosi vymyká
a ako to zamotáva v tejto chvíli,
keď snaží sa na nové zvykať.
Netúži MU pripomínať minulosť,
ani vyčítať skutky,
chce len, aby pochopil tú súvislosť,
keď jej výraz tváre je smutný.
Pýta sa často: "Čo ti je?"
Nevie, či si to uvedomuje,
tá otázka jej vnútro mučí,
keď všetka radosť sa kamsi skryje
a smútok bojazlivo mlčí.
Mohla by otvoriť ústa
a povedať mu všetko,
alebo prerušiť tmu,
keď je najviac hustá
a vysvetliť to letmo.
No netúži pokaziť to,
čo sa snaží vybudovať,
však cíti sa trochu hlúpo,
lebo už vie, ako to bude pokračovať.
Stále je to tu...
Polemika nad tým, čo keby...
Vie, všetko sa deje tak ako má,
no stále premýšľa, aké to bolo vtedy,
a či všetkému nie je na vine sama.
Teraz... Protirečí si v jednom kuse,
veď odmalička verí v osud,
nevie, čo je správne a čo nie,
nevie, ako k tomu pristupovať,
nevie, v hlave zmätok kluše,
vraví ako blázon bez duše.
Už to nebude ako predtým,
už to nebude ani kamarát.
Už nebude takým nesmelým,
bude v kolonke nálezov a strát.
(Kto si vzal bozk a nechce všetko, zaslúži si, aby stratil aj to, čo získal. Ovidius)
Báseň
Komentuj
4 komenty k blogu
1
tatianka
3. 2.febuára 2008 20:27
ta posledna strofa a ten ovidiov vyrok sa mi moc moc pacia
3
budem sa opakovat nemam rada basne,ale tato je nadherna...ma nieco do seba...pekne..
Napíš svoj komentár