Možno som sa snažila vnútiť si tú myšlienku.
Pri pomyslení, že by som ťa opäť videla,
že by som bola opäť s tebou sama,
že by som s tebou rozoberala úplne nepodstatné veci
a mala pocit, že ty si stredom mojej zemegule,
triasol sa mi žalúdok a kolená.
Je to už asi zvykom, že ti stále naivne uverím.
A to len nedávno som si povedala,
že je koniec hlúpej dievčenskej naivite.
Si ako choroba, ktorá pomaly ale isto rozožiera vnútro
a objavuje sa pravidelne v istých intervaloch.
Vždy som si predstavovala, ako ti raz poviem,
aby si mi už konečne dal pokoj a nechal ma žiť svoj život,
aby si sa už viac neopovážil prisypávať soľ do hojacích sa rán.
Nikdy som nato nemala dosť síl.
Nedokážem od seba odháňať ľudí a bezcitne ich raniť.
To jednoducho nie som ja.
A nikdy ani nebudem.
Príliš dôverujem ľuďom
a oni to zneužívajú.
Som vždy ochotná
a aj to zneužívajú.
Nedokážem povedať nie
a oni to vedia.
=Pripísala dátum a bezmyšlienkovito skvrkala papier.=
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pisisvor
8. 3.marca 2008 20:51
Vcitila som sa do tvojich slov..........priblizis mi viac svoj pribeh? Ide o chlapca s ktorym si sa rozisla?
Napíš svoj komentár