Ľudia, ktorí stratili vieru v seba, nemajú vieru ani v úspech iných. „Nedokážeš to, nespravíš to, nevydržíš..“ to boli najčastejšie frázy, ktorými predpovedali môj údel. Údel zlyhať - tak ako oni. A ak aj náhodou uspejete, nedarujú Vám to. Nezmieria sa s Vašim úspechom, tak ako sa vnútorne nezmierili so svojim neúspechom. Budú závidieť a z toho bude plynúť nevraživosť. Úspech Vám nikdy neodpustia a budú hľadať i ten najmenší argument, ktorým by mohli potopiť všetku Vašu snahu a úsilie. A to len preto, aby sami seba presvedčili o Vašej nedostatočnosti. Ak si nedáte pozor, vtiahnu Vás do sveta pochybností a neistoty. A od toho je to k zlyhaniu už len krôčik.
Čo však skutočne rozhoduje o tom, či človek v živote zlyhá alebo uspeje? Kľúč k nášmu osudu držia z veľkej časti v rukách práve naši rodičia. Niektorí svoje deti extrémne podceňujú a v priebehu rokov im tak pošliapu sebavedomie, že ich priam predurčia neuspieť.
Iní, naopak, vidia vo svojich potomkoch bezhraničný potenciál nezodpovedajúci ich skutočným schopnostiam. To má za následok pokrivené premrštené seba hodnotenie, ktoré taktiež k úspechu nevedie. Sú to tí ľudia, ktorí všetko vedia, všade boli, majú patent na rozum, ale v skutočnosti nikdy neprekročili prah priemeru. Málokedy si to sami uvedomia. Ďalšou, veľmi nebezpečnou kategóriou sú ambiciózni rodičia, ktorí ani v najhoršom sne nepripúšťajú možnosť neúspechu svojich detí. Táto skupina je asi najväčšou hrozbou pre psychiku mladého človeka. Na jednej strane je dobré mať na seba vysoké nároky, na druhej strane tu hrozí riziko honby za preludom. Ľudia (a najmä ambiciózni rodičia) často volia oblasť a zameranie
podľa svojich ideálov, nezohľadňujúc individuálne danosti, možnosti a schopnosti dieťaťa. Nie je nič nezvyčajné, keď doktor chce mať doma doktora. Rizikom sú aj rodičia neúspešní, ktorí zo strachu z vlastného neúspechu ženú deti do niečoho, čo sami nedosiahli. Nevhodné sú aj snahy podnecujúce prílišnú súťaživosť. Opäť - je dobré mať ambíciu nebyť posledný, no potreba byť vždy prvý býva zničujúca. Je prirodzené, že každý rodič chce, aby práve jeho dieťa bolo to najlepšie. Určite má význam motivovať a nabádať deti k stále lepším výkonom a výsledkom, avšak, je na mieste sa zamyslieť, čo v prípade, ak neuspejú.
Neúspech je prirodzenou súčasťou života. Signalizuje že zvolený spôsob alebo cesta nie sú správne. Zaujímavé je, že aj keď je dieťa v jednej veci geniálne a v inej podpriemerné, väčšina rodičov má tendenciu sústrediť svoju pozornosť práve na tú slabú stránku a to dobré pokladať za samozrejmosť, prípadne prehliadať. Týmto prístupom vybudujú v mladom človeku dojem, že je celkovo neschopný, čo však vo väčšine prípadov nie je pravda. O to horšie, ak je dieťa dobré vo všetkom inom, len nie v odbore, ktorý je pre rodiča srdcovou záležitosťou.
Sklamanie sa rodí z očakávaní. Očakávania oberajú človeka o spontánnu radosť z maličkostí. Nastavujú latku a nabádajú neuspokojiť sa s málom. Nič v živote nie je samozrejmosťou, aj keď si to v dnešnej dobe vysokých nárokov neuvedomujeme. Preto si treba ceniť každý talent mladého človeka. Čo na tom, že nie je dobrý v matematike.. môže sa stať famóznym grafikom, ktorého tvorba obletí svet. Niekto neovláda gramatiku, ale zato môže dosiahnuť úspechy na poli fyziky ako uznávaný vedec. Každý človek je v niečom dobrý. To nie je len fráza, je to fakt. Keby sme všetci pestovali a rozvíjali naše najlepšie aspekty, zapadli by sme
do seba ako kúsky správne uloženého puzzle. Ľudstvo by vytvorilo dokonalú mozaiku, v ktorej by mal každý svoje miesto, svoju úlohu. Keby.. Pretože úspech môžeme dosiahnuť len v tom, čo je nám prirodzene blízke. Všetko ostatné bude vždy neúplné. V činnostiach, ktoré budeme vykonávať bez vnútornej vášne nás porazia tí, ktorí do toho vložia dušu. Je zákonité, že najlepší budú vždy jedinci, ktorí robia to, čo ich napĺňa a baví. Ostatní sa v lepšom prípade stratia v priemere, v horšom prípade ich postihne neúspech. A to predsa nikto nechce...
Sklamaniu zo seba samého je ľahšie predchádzať než sa z neho potom neskôr pokúšať dostať. Základom je naučiť sa reálne zhodnotiť svoje silné aj slabé stránky, nepodceňovať sa, nepreceňovať sa, ale kriticky a objektívne posúdiť, na čo máme a na čo nie. Nereálne očakávania nevystihujúce našu osobu, megalomanské ambície, túžba kopírovať alebo prekonať niekoho iného, snaha čosi si dokázať ale aj lenivosť, neistota a neschopnosť prekonať sa.. tým všetkým je vydláždená cesta do záhuby.
Na ceste za úspechom sa od toho musíme oslobodiť. Musíme sa zbaviť všetkých negatívnych prognóz založených na predsudkoch a predpokladoch okolia. Ak niečo nejde - neupínajme sa na to. Radšej venujme pozornosť veciam, ktorým skutočne rozumieme a bavia nás.
Buďme najlepšou verzii svojho JA a nie otrokom očakávaní a prognóz.
Úvaha
Komentuj
16 komentov k blogu
2
@wayne môj vek nemožno posúdiť, pretože skutočný vek tu nemám uvedený, ale to je vedľajšie..
otázkou je, si sám so sebou v hĺbke duše spokojný? dokážeš objektívne vnímať svoj úspech?
otázkou je, si sám so sebou v hĺbke duše spokojný? dokážeš objektívne vnímať svoj úspech?
5
skvelý článok, niečo čo je pre mňa aktuálne. Sme viacerí súrodenci, jeden tvrdí to, čo tuná Wayne, až na to, že študuje až teraz, skôr to bol pracant za dobré peniaze, a myslí si, že by ho mali chváliť, ale názorovo nesúhlasí s rodičmi, čo ho priveľmi s nimi vzďaľuje, najväčší problém alebo najväčší dôraz na výchovu mal náš otec, ďalší súrodenec bol s ním pohádaný a tak odišiel a po 10 rokoch od odchodu si založil rodinu, ďalší súrodenec sa stará zas o mamu, ktorá bola vždy mäkká v porovnaní s naším otcom, no a ostávam ja, ten typ človeka, čo neviem v sebe nájsť nádejného a úspešného človeka, ale len trosku plávajúcu na hladine vody, na každého súrodenca to inak vplývalo, pocit neúspechu zažil najmä otec, ktorý z nás chcel asi všetkých technikov, ja nie som technický typ, a tak nemal záujem mi ani nič vysvetľovať na častú otázku prečo, asi preto som taký nechápavý miestami, mysliac si, že to nepochopím. Mal som frajerku, ktorej mama z nej chcela dokonalú žiačku a kritizovala ju za zlé známky, hoc aj môj otec nebol so mnou spokojný, ale zmieril sa, že zo mňa nebude rovnaký intelektuál a na jednotky to už o 3tej triedy neťahám, avšak keď som sa ho opýtal o radu do školy, musel som sa mu vnucovať, aby si spravil na mňa čas. A tak vznikla medzi nami nevraživosť, keď on ma začal ignorovať a ja som preto trávil viac času s mamou, oni boli rozvedení, preto boli radi, keď som trávil čas iba výlučne s nimi a nie s druhým rodičom.
A preto súhlasím s tým, čo tvrdíš, že páchajú rodičia na svojich deťoch, keď ich odsudzujú na neúspech a neuspokojenie sa s vlastnými "úspechmi" a vlastnosťami.
A preto súhlasím s tým, čo tvrdíš, že páchajú rodičia na svojich deťoch, keď ich odsudzujú na neúspech a neuspokojenie sa s vlastnými "úspechmi" a vlastnosťami.
6
@atropabelladona nie som so sebou spokojny, lebo mam este vela veci ktore chcem dokazat alebo uskutocnit, no a co sa vnimania uspechu tyka - mne to pride ze bud ti ludia prehanaju alebo maju nizke naroky alebo ja neviem kedze ja sam vzdy vidim ze este sa da to aj ono...mam problemy prijat pochvalu tak aby som jej veril, ked tak za tym stale nieco hladam...
7
@1 takto nejako...pred tyzdnom mi otec asi prvy krat v zivote povedal, ze je na mna hrdy. Neverila som vlastnym usiam mama mi to (z dobreho dovodu) nepovedala asi nikdy. tiez som zvyknuta pocuvat pochvalu od vsetkych, len od svojich rodicov nie. Nadpriemer je ocakavany, priam vyzadovany. U mna prehliadany, u surodenca vychvalovany do nebies, pretoze "u teba sa s tym pocita, u neho nie." Diki krasne za take pocitanie.
8
@Savvym snažím sa prísť na to, čo môže stáť za sklamaním mladých ľudí, ktorí sotva prekročili hranicu dospelosti. viem pochopiť sklamanie starého človeka, ktorý v živote urobil veľa zlých rozhodnutí a napokon nedopadol podľa vlastných očakávaní, no aby bol zo seba na život a na smrť sklamaný 18-19-20 ročný človek - to mi príde ako niečo nezdravé, patologické. veď v tom veku sú mladí ešte len na začiatku cesty, v 20tke sa naozaj ešte nedá hovoriť o životných úspechoch-neúspechoch. a aby sa v takom mladom veku človek rovno vzdal a opustil sa - to je priam alarmujúce. keby tak premýšľali všetci, dnes by sme nemali snáď ani polovicu zo všetkých vynálezov a objavov ktoré máme. preto sa snažím pochopiť, čo sa za tým skrýva a najpravdepodobnejším faktorom mi prídu rodičia a ich výchova.
@Wayne verím, že máš ďalšie a ďalšie ambície a preto svoje pôsobenie ešte nepovažuješ za úspech, no keď sa pozrieš spätne, koľko vecí si urobil, koľkých príležitostí si sa chopil a premenil ich na niečo hodnotné, necítiš aspoň určitú spokojnosť?
@Staphylococcus ako je možné, že na Vás nemajú rovnaký meter? berú Teba ako tú inteligentnejšiu a nad súrodencom len mávnu rukou, lebo vidia, že nemá potenciál? na druhej strane, môžeš to brať aj ako určitú formu pochvaly, keď Ti takto dávajú najavo, že do Teba vkladajú väčšie nádeje.
@Wayne verím, že máš ďalšie a ďalšie ambície a preto svoje pôsobenie ešte nepovažuješ za úspech, no keď sa pozrieš spätne, koľko vecí si urobil, koľkých príležitostí si sa chopil a premenil ich na niečo hodnotné, necítiš aspoň určitú spokojnosť?
@Staphylococcus ako je možné, že na Vás nemajú rovnaký meter? berú Teba ako tú inteligentnejšiu a nad súrodencom len mávnu rukou, lebo vidia, že nemá potenciál? na druhej strane, môžeš to brať aj ako určitú formu pochvaly, keď Ti takto dávajú najavo, že do Teba vkladajú väčšie nádeje.
9
V podstate tak, ako si napisala, plus ja som taky "samorast", k rodicom mam nulove puto a brat je ich milovany dokonaly synacik. Plus ano, mna beru ako tu s vacsim potencialom, snazia sa ma pretlacit na vysoku skolu podla svojho vyberu, lebo vraj mam na viac nez byt "len" vedec alebo vysokoskolsky ucitel. Brata do nicoho netlacia a chvalia ho aj za to, ze sa pekne vykaka.
11
@atropabelladona vies co urcite vnimam jednu vec, a sice ze v porovnani s rovesnikmi som ja niekde uplne mimo, daleko pred nimi a hlavne mal som uz doteraz moznost zazit a spoznat veci ktore oni nikdy nezaziju - a to mi dava urcitu safisfakciu ze to co robim je predsa len trosku viac a trosku lepsie ako to co robia ini ludia v mojom veku napr...
12
Potlesk, konečne som po dlhej dobe narazila na hodnotný blog Len tak ďalej.
13
Niektore deti maju radsej rodicov nez oni ich a tazko to nesu. Chceli by byt pychou rodicov. Ale ked chce raz otec syna grazla lebo ma tak stereotype zmyslanie syn nikdy nebude v jeho ociach podareny ak bude uspesny...proste nikdy nemozeme vediet kto zdedi koho povahu a vzhlad. Nie je to iste ze dievca je krasne po mamke a mudre po ockovi alebo cokolvek si rodicica pestuju v hlavach...a ak teda su ini ako chceli rodicia, niektori sa tym nevinnym detom pomstievaju takou neadekvatnou vychovou...aspon ja to tak vnimam...
14
@Staphylococcus tu si to žiada položiť otázkou, ktorej som sa v článku snažila zámerne vyhnúť - čo je to vlastne úspech? keďže aj ja pracujem na tom, aby som sa raz stala vedcom a VS učiteľom, tak to vnímam trochu inak ako Tvoji rodičia, ale na druhej strane chápem, že pre iného je úspechom niečo iné. otázne je, čo pokladajú za úspech oni? slávu, peniaze, rozbehnutý biznis? alebo niečo úplne iné?
@Wayne tak aspoň niečo vnímaš pozitívne
@Weirdsoul ďakujem
@Lovingmemory to je práve to sklamanie plynúce z očakávaní. mnoho ľudí si robí deti zo sebeckých dôvodov. chcú z nich mladšiu lepšiu verziu seba samého, chcú sa s nimi chváliť pred svojimi známymi, chcú takto prezentovať svoje skvelé gény, chcú niekoho, kto sa o nich na staré kolená postará.. to všetko sú v podstate obrovské očakávania. dieťa sa ešte len narodí a už mu je určené, čo má v živote dosiahnuť. bez možnosti voľby. a ak nenaplní cudziu predstavu o svojom živote, tak ho čaká trest. podľa mňa je to úplne scestné..
@Wayne tak aspoň niečo vnímaš pozitívne
@Weirdsoul ďakujem
@Lovingmemory to je práve to sklamanie plynúce z očakávaní. mnoho ľudí si robí deti zo sebeckých dôvodov. chcú z nich mladšiu lepšiu verziu seba samého, chcú sa s nimi chváliť pred svojimi známymi, chcú takto prezentovať svoje skvelé gény, chcú niekoho, kto sa o nich na staré kolená postará.. to všetko sú v podstate obrovské očakávania. dieťa sa ešte len narodí a už mu je určené, čo má v živote dosiahnuť. bez možnosti voľby. a ak nenaplní cudziu predstavu o svojom živote, tak ho čaká trest. podľa mňa je to úplne scestné..
15
Peniaze preto im to, co chcem byt nie je dost dobre, netesi ich, ze mam ciel a ze si za tym cielom idem, proste vidia len to, ze mozem skoncit ako mizerne plateny laborant a mala som byt radsej doktor.
18
@antifunebracka myslím, že text je zameraný na problematiku, ktorá sa týka skôr mladších ročníkov. obdobie strednej a vysokej školy, kedy by sa mal človek čo najviac sústrediť na svoje silné stránky a prednosti, aj keď väčšinou je to skôr naopak a ľudia sa sústredia viac na svoje chyby a slabiny. všetky tieto myšlienky už boli neraz povedané a ja som sa ich pokúsila zhrnúť v súvislosti s vlastnými skúsenosťami.
Napíš svoj komentár
Za seba hovorim ze mna rodicia strasne drezurovali, proste ci uz skola hudobne nastroje konicky alebo vseobecne veci - vo vsetkom ma smerovali k tomu byt najlepsi a neuspokojt sa s priemerom...studoval som na SVK v Nemecku v Berline a teraz studujem v Londyne, moje vysledky patria medzi najlepsie a v kazdej praci som bol oceneny ako zamestnanec mesiaca alebo stvrtroka...proste ludia si so mnou vsade spokojni, ale rodicia nie...a zamrzi to ked ta vsade chvalia ale doma si len ten "nepodareny syn"...preto suhlasim ze rodicia a vychova zohravaju velku ulohu vo vychove a velmi vedia ovplyvnit psychiku dospievajuceho cloveka...nemozem povedat ze svojim rodicom nedakujen lebo mi vzdy dali vsetko a urobili zo mna toho cim som dnes, bohuzial nikdy ku mne neprejavili city a preto som aky som...emocionalne nevyvinuty clovek