Takto pred rokmi spoznala Ryšavca. Odvtedy nechcela o ryšavých ani počuť. "Ryšavci nemajú dušu, možno ani srdce nie. Ako by som len mohla!!" Vždy to však boli len prázdne slová, pod ktoré ukrývala svoju slabosť. Šialenú slabosť pre neho. Škoda, že nikdy ani netušil, ako choro ju priťahoval.
Nechcela, aby záhradník vedel, že odhalil jej slabé miesto. Nechcela, aby o nej pochyboval. Radšej zmenila tému rozhovoru, ktorý sa začal uberať zlým smerom. Pomaly sa stmievalo a kým ku kostolu dorazili, bola už tma. Tam sa ich cesty na istý čas rozdelili.
Domov prišla rozčarovaná a tak sa to s ňou vlieklo celý týždeň. Rozhodla sa, že v piatok opäť záhradníka navštívi a odvtedy len na to myslela. A práve vo chvíli, keď uverila, že jej city už viac zmätené ani byť nemôžu, ozval sa Ryšavec. Po pár zdvorilostných vetách ju pozval na divadelné predstavenie, v ktorom mal hrať hlavnú rolu. Zhodou okolností - v piatok. Neodmietla, no zároveň si uvedomila, že už necíti tú divokú túžbu, ako stále, keď ho stretla. Asi ubehlo priveľa času a stalo sa priveľa vecí na to, aby v sebe ešte dokázala živiť platóniu.
Piatok bol jesenný a studený. Záhrady za mestom sa skrývali v bielom opare a ona očakávala, že spolu so stromami sa v hmle skrýva aj záhradník. Bola sklamaná, keď zistila, že tam nie je. Ešte raz sa prešla chodníkmi, aby sa uistila, že je to naozaj zbytočné a odišla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár