Strážil on záhradu, celé dni, roky a skrýval sa v nej pred kliatbou, ktorú na seba uvalil. Býval to bohém, obklopujúci sa krásou, túžbou a hriechom. Aspoň tak sa opisoval. Jeho životom ho sprevádzali ženy, ich vášnivé a mladé telá. Nepoznal lásku, nikdy ju žiadnej nedal. Vraj za to ho Boh potrestal. Preto sa uchýlil k samote a viac sa ženy ani nedotkol.
Raz, keď jeseň bola ešte skorá, prišlo do záhrady dievča. Ktovie, čo tam tá stratená chcela, možno aj jej duša hľadala pokoj. Túlala sa pomedzi stromy, kamenné múry a naostatok sa dostala až tam, kde mal on skrýšu. Premohla ju zvedavosť, že teda do tej búdy nazrie, čo tam je a kto tam býva. No nedošla ani ku dverám a taký sa spoza nej ozval hlas:"Zdravím vás, ako môžem pomôcť?" Preľakla sa, ale len trochu, veď čakala, že niekoho tam nájde. Vlastne bola rada, že na živú bytosť v tých mŕtvych miestach narazila. A práve tam sa začalo ich priateľstvo, komplikované no čisté a úprimné.
Bolo akurát to obdobie, keď sviatky mŕtvych sa slávili. Ulice zaplavili dáždniky, klobúky a ľudia sa s kyticami náhlili uctiť si pamiatku všech zosnulých. A práve v jeden taký deň sa Temná rozhodla záhradníka potešiť. Temná, tak ju nazýval.
Prechádzali sa záhradou a on jej rozprával všetko, čo a ako sa mu stalo. Nesúdila ho za jeho ľahkovážne skutky, len počúvala a nasávala do seba každé slovo. Rozprával tak pútavo a z hĺbky, akoby do toho vkladal aj časť svojho srdca. Vedela, že neklame.
Pomaly, pomaličky sa dostal do jej myšlienok a ona ho v nich nechávala blúdiť. Varoval ju pred tým, vedel akú moc majú jeho slová, dokázal ich tak vhodne spájať a používať. Nechcel ju v nich utopiť. Možno ani nevedel, že sa to už stalo.
Raz sa ju rozhodol odprevadiť, lebo šla cestou, ktorou on do kostola chodieval. Rozprávali sa o živote, o láske. Povedala mu, že je zasnúbená. Chcela vedieť, ako je na tom on. "Stále je vo mne dráčik," vraví jej, "a každý rok chce novú pannu. Ešte nie som pripravený na lásku. Ako vieš, že ty už si? Ako vieš, že ho budeš navždy verná sprevádzať životom? A ako vieš, či to dokáže aj on?" "Má oči modrého neba, čisté a plné lásky. Má vlasy černejšie než peklo. Miluje ma, lebo som už poučená a viem, akí muži milovať vedia. Preto si vyberám len z takých. S dušou zrelou a obdarených anjelským zjavom." Pobavene na ňu pozrel. "A čo keby si sa zamilovala do takého, ktorý z tých nie je? Keby tvoje srdce začalo biť pre muža, ktorý skrýva v duši dieťa a na hlave nosí vlasy ryšavé.." "Hlúposť, do takého sa ja nikdy nezahľadím. Viem čo chcem a toto to nie je. Mám svoj život vo svojich rukách a spolu s ním aj všetko, čo cítim, čo chcem a čo sa stane. Ver mi." (pokračovanie nabudúce)
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
ygor
19. 8.augusta 2013 00:38
Pouzivas zvlastne archaicky slovosled, ale ked si na to clovek zvykol, nebolo to vobec zle
4
5
fakt zvláštny slovosled, ale moc ma to neoslovilo, skôr mi prekáža, rob aj odseky a pozor na čiarky
7
@purenarcissism ked som to pisala boli tie odseky viditelnejsie a po publikovani sa to trochu poposuvalo. s ciarkami nemam nikdy istotu, tak ich radsej pisem menej nez treba.
8
pekne napisane podla mna je ten slovosled troska rozpravkovy, lebo tak si to pamatam aj z rozpravok, take ,,divne' napisane. preto sa to podla mna hodi.
9
@sapphirizing jo, citam vela rozpravkovych knih, hlavne tych klasickych, tak mi to ostalo a toto bude rozpravka pre dospelych alebo skor pre skoro dospelych, ktori sa v tom mozno aj najdu
Napíš svoj komentár