Čo však, keď človeku prestanú hmotné veci prinášať radosť? Potešia, ale nenachádzam v nich hlbší zmysel. Väčšinu z nich ani nepotrebujem. Vnímam ich ako nutnosť, ktorá mi pomáha prežiť, nie ako cieľ, pre ktorý žijem. Sčasti je to spôsobené tým, že mám v živote všetko. Vraví sa, že ľudia, ktorí nepoznajú nedostatok si nevážia to, čo majú, že potrebujú zažiť tvrdý život, aby si opäť začali vážiť to, čo mali. Avšak je rozdiel, keď si niečo nevážite a keď Vás niečo nenapĺňa. Vážiť si veci, znamená neplytvať nimi. Mať k nim úctu, aj keď si môžete kúpiť tisíc ďalších. A to je aj môj prípad. Vážim si všetko, čo mám, no veci navždy ostanú len vecami. V plnom šatníku sa životné šťastie neukrýva. To však človek pochopí až vtedy, keď sám a sklamaný plače uprostred veľkého domu.
Zvyčajne mi odporúčajú hľadať duchovné naplnenie vo viere. Rady od ľudí, ktorí o mojej duši nevedia skoro nič. Nezvyknem iným ukazovať svoj vnútorný svet. Nezdieľam s nimi myšlienky a pocity. Možno aj to je dôvod, pre ktorý ma často podceňujú. Nemajú o mne veľa informácii, tak sa ma snažia odhadnúť len podľa toho, ako vyzerám. A ich odhad býva nesprávny..
Asi nevyzerám ako duchovne založený človek. Ale na tom v podstate nezáleží. Otázky viery a duchovného rozvoja pre mňa nie sú neznámou tému, ktorá by mi mohla navodiť náhly pocit intenzívneho osvietenia a dať zmysel života. Keď je určitá viera súčasťou Vášho života, tak ju vnímate ako niečo prirodzené. Je to podobné ako s peniazmi - ohúria Vás, len keď ich nemáte.
Ľudia väčšinou nachádzajú životné šťastie vo svojej rodine, deťoch a blízkych. Tak sme biologicky predurčení. Je to práca hormónov a iných chemických zlúčenín. Láska, priateľstvo, medziľudské vzťahy.. všetko veľmi dôležité prvky ľudského života. Aj toho môjho. Iba s jedným rozdielom. Tak, ako nestaviam svoje životné šťastie na hmotných veciach, nestaviam si ho ani na ľuďoch. Ľudia sú omnoho úžasnejší než predmety a veci, ale rovnako pominuteľní. Dnes sú tu s nami, ale zajtra už nemusia, či už z vlastnej vôle alebo z vôle osudu. Iba naivný človek môže považovať za zmysel svojho života osobu. Môžete ju mať prečítanú, poznať ju ako svoje topánky, ale navždy to bude samostatná bytosť, ktorá Vám nepatrí a nemáte na ňu nárok. Viazať sa na ľudí je ešte nebezpečnejšie než viazať sa na veci. Človek odíde a Váš život navždy stratí zmysel.
Nie som nešťastná, necítim sa zle, ale nevyhovuje mi život vo svete, ktorého podstatu tvoria hmotné statky a ľudské emócie. Nemám ambície, lebo väčšina ambícií je založená na túžbe po niečom alebo na ukájaní si vlastného ega. Po tom netúžim. Ktovie, ako a či vôbec, sa mi niekedy podarí zaplniť to prázdno, ktoré v sebe nosím.
Vyznanie
Komentuj
15 komentov k blogu
1
soyeuse
28. 9.sept. 2014 13:26
Ak ťa nenapĺňa konzumovať, mohlo by ťa napĺňať tvoriť. Už len nájsť, čo.
3
A to ja som niekde napísala, že netvoríš?
Dokonca si to ani len nemyslím, videla som tu nejaké tvoje fotkové produkty a vyzerali krásne a inšpiratívne. Môj komentár vychádzal čisto z toho, že som na tom podobne a ani konzumácia tymch bežných vecí a ani medziľudské vzťahy ma nenapĺňajú, a práve prichádzam k tomu, že tvorba môže byť odpoveď na takéto prázdno a priniesť človeku zmysel. V oblasti, ktorá mu sedí a z neho prirodzene vyviera.
Dokonca si to ani len nemyslím, videla som tu nejaké tvoje fotkové produkty a vyzerali krásne a inšpiratívne. Môj komentár vychádzal čisto z toho, že som na tom podobne a ani konzumácia tymch bežných vecí a ani medziľudské vzťahy ma nenapĺňajú, a práve prichádzam k tomu, že tvorba môže byť odpoveď na takéto prázdno a priniesť človeku zmysel. V oblasti, ktorá mu sedí a z neho prirodzene vyviera.
5
@soyeuse mas pravdu a ja som si touto fazou uz presla. a aj ked je tvorba jedna z mojich najdolezitejsich zalub nachadzam v nej skor utechu, nez stastie.
@chanteuse nie je zaco, snad Ti to dalo to, co si potrebovala.
@chanteuse nie je zaco, snad Ti to dalo to, co si potrebovala.
6
@atropabelladona aspoň viem že v tom nie som sama. Ja útechu nachádzam v cestovaní, adrenalíne a celkovo zážitkoch. Ale to šťastie no uff..
7
@Tima11 niekedy mam dojem, ze zivot je vlastne len o tych zazitkoch a najmensich chvilkach stastia, ktore si vacsinou ani neuvedomujeme.
10
Wau, tak perfektne si to napísala, ani nemôžem nájsť slová...presne ako keby som to napísal ja, úplne rovnaké pocity, prázdnota, nezmyselnosť hľadania šťastia vo veciach a v ľudoch... ďakujem
12
@antifunebracka pokusam sa o to, ale miestami mam z toho depresivne nalady, pretoze ludia, ktori naozaj potrebuju pomoc su vacsinou po usi v problemoch, dlhoch, trapeniach, su chori.. tazko sa mi pozera na ich biedu, ale niekedy si vravim, ze mozno prave to potrebujem vidiet, aby som si dokazala vazit niektore veci.
14
@boloabude nechcem sa uzatvarat, prave naopak, chcem chodit von s priatelmi, do prirody, hocikam len tak obdivovat krasy sveta, neriesit problemy a blbosti, tesit sa z kazdej peknej malickosti.. lenze namiesto toho zo seba ludia iba chrlia problemy a hoc ja v podstate ziadne zavazne nemam, citim sa akoby som ich mala tisic. ludia sa nestretavaju, aby sa bavili, ale aby sa navzajom vyplakali. problem je v tom, ze nemam ziadnych priatelov ktori by boli na podobnej urovni (mentalnej, fyzickej, dusevnej, ekonomickej..) ako som ja. namiesto toho sa divam, ako vsetci ti, ktori mi boli blizky upadaju a ked to vidim, netesia ma uz ani vlastne uspechy. cim viac som medzi ludmi, tym horsie a beznadejnejsie sa citim, citim vinu za to, ze sa mam lepsie ako oni a vacsina vo mne vyvolava lutost. a cim viac sa snazim, tym viac sa ta priepast prehlbuje. clovek skratka potrebuje byt medzi svojimi a tych sa mi este nepodarilo najst.
Napíš svoj komentár