Každé ráno o tom istom čase chodila stará pani v tých istých modrých šatách do parku a sadala si na tú istú lavičku pod stromom pred fontánou. Len tam tak sedávala a hľadela na fontánu a pritom spomínala na ten najšťastnejší deň svojho života.: Pred päťdesiatimi rokmi tu sedela na lavičke, spokojne sa rozprávala so svojím priateľom a popritom sa držali za ruky. Potom sa jej priateľ zhlboka nadýchne a kľakne si na zem. „Vezmeš si ma?“, spýtal sa jednoducho, no pritom do tých troch slov vložil toľko šťastia, nádeje a lásky, koľko len do nich mohol vložiť. Ona si kľakla k nemu , pobozkala ho a povedala: „ Áno.“, a znova ho pobozkala, ešte raz povedala áno, zasmiala sa a začala ho bozkávať znova, znova a znova. Ale teraz tu sedí sama, na tej istej lavičke pod stromom a smutne pozerá na fontánu. No jedného dňa tam už nepríde. Teraz je znova šťastná so svojím manželom tam hore.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár