Stredoškolská láska 10. diel

Ako týždeň plynul, ohováranie utíchalo a zase sa začalo šuškať, kto asi bude ďalšia obeť. Vždy si niekoho vytipujú a on chudák sa nemá jak brániť. Každý zakaždým povie:- No určite. Ja jej nepodľahnem!-
To isté som hovoril aj ja. A hovoril to aj Kubo. A jak sme dopadli?

Luciu pustili z nemocnice do domácej starostlivosti. Stále bez zmeny. Žiadna sms-ka. Žiadny telefonát. Nič. Ale už ma to prešlo. Aj keď to bol pre mňa šok. Mohol som mať hociktorú, ale ja som si vybral tú, ktorá mi odolala.

V piatok večer sme s Kubom zavolali nejakých spolužiakov, ale hlavne spolužiačky na diskotéku. Chceli sme sa zabaviť a odreagovať zo školy, ktorá práve začala a ktorej sme už teraz mali plné zuby.

-Čo nové s Luciou?- pokúsil sa Mišo prekričať hudbu.
-Stále rovnako. Ale nebudem sa tým už viac zaťažovať. Nestojí o mňa. Jej chyba, nie moja.- odpovedal som mu s úsmevom.
-No konečne. Ani si nevieš predstaviť koľko báb bolo smutných preto, že si sa trápil Luciou? Ani by si neveril. Dokonca ich ani neodradzuje to, že už nie si panic. Niektoré už chceli ísť aj za tebou, ťa utešiť, ale nakoniec si to rozmysleli zo strachu.- uškŕňal sa Mišo.
Jakub tam vykrúcal niaku babu, ktorú nepoznám.
Mišo ma štuchol. –Pozri. Hento dievča ťa už asi päť minút sleduje.- upozornil ma Mišo.
-Hmm, dal by som si povedať. Idem to vyskúšať, či už som to nezabudol.- usmial som sa na Miša.
Postavil som sa od baru, nahodil lišiacky úsmev a vybral sa za neznámou.

-Ahoj.- pozdravil som.
-Ahoj.- odzdravila mi a venovala mi prekrásny úsmev. Pozerala sa na mňa prenikavými hnedými očami, ktoré mala schované za závojom dlhých hnedých vlasov.
-Ideš tancovať?- opätoval som jej úsmev. Zabral.
-Rada pôjdem.-
-Ako sa voláš? Ja som Michal.-
-Zuza.- trochu sa začervenala. Fájn, úsmev zaberá, pomyslel som si.

A tak sme asi hodinu v kuse tancovali, bezstarostne sa rozprávali a ja som zabudol na zvyšok sveta. Sústredil som sa len na tú hnedú záplavu krásy.

-Prepáč, ja už musím ísť, ale dám ti moje číslo, aby si mi mohol zajtra zavolať.- začervenala sa.
-Dobre, v pohode. Zavolám, to sa nemusíš báť.- hodil som na ňu ďalší lišiacky úsmev keď sme si vymieňali čísla.

Pozeral som sa ako odchádzala. Už bola skoro pri dverách, keď sa zvrtla na podpedku, pribehla ku mne, pobozkala ma na líce a bežala preč. Teraz som sa začervenal ja. Oblial ma príjemný pocit.

Asi som sa zamiloval. Zase. Len ma trochu trápi, že ma to netrápi. Že ma netrápi to, že som ľúbil inú. Že ju ešte stále v kútiku srdca ľúbim. Ale no čo už. Ona o mňa nestojí, tak prečo by som sa mal tým trápiť. Idem ďalej. Idem ďalej so Zuzkou.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu