Exkurzia po slovenských psychiatriách

Podľa požiadavok píšem tento blog o tom, ako som strávila posledné štyri mesiace chodením po bláznincoch.

1. PSYCHIATRIA – AT SANATÓRIUM

Keď som tam išla, nevedela som o ňom nič, nemali stránku, doktorka mi v maili písala, že informácie mi dá radšej telefonicky, a telefonicky, že mi všetko povie pri osobnej konzultácií. Asi vedela čo robí, lebo by som zdupkala hneď. Keď som prišla (bol práve helovín a plánovala som ísť večer ešte na párty), rovno si ma tam nechali. Nechceli ma pustiť ani po veci na byt, musel mi ich doniesť poobede strýko, zobrali mi mobil, cigarety, aj peniaze.

Až tam som zistila, že je to čosi ako resoc, priemerná liečba vraj trvá okolo troch rokov a niektorí sú tam dokonca deväť rokov (!) To bolo neskutočne frustrujúce, prosila som mamku (keď mi po dvoch týždňoch povolili štvorminútové telefonáty s rodičmi) aby mi dovolila odtiaľ odísť, ale nechcela sa dať uprosiť.

Bola tam len jedna dievčenská izba, na ktorej som bývala ja, jedno neutrálne dievča, jedna lesbička, ktorá vždy chodila ako veľká voda a huba sa jej nikdy nezavrela, a jedna škuľavá alkoholička, ktorá mi hneď prvý týždeň pobytu vychľastala odlakovač. Fajčiť sa mohlo iba po jednom a s doprovodom nefajčiara, ktorý je tam už dlho, aby sme mali z toho konflikt a postupne sa odúčali. Na každý deň sme si museli písať program deň dopredu, na každú hodinu iná aktivita, až do večierky. Ráno 7:10 rozcvička, potom raňajky, ranná komunita, upratovanie rajónu, pracovka, obed, potom nejaké spoločenské hry, skupinová terapia, zase spoločenské hry, večera, večerná komunita, spánok. Všetky slasti zakázané – káva, počúvanie hudby, sladkosti len v obmedzenom množstve, žiaden internet, žiadna telka – s výnimkou sobotného večera, kedy sa povinne pozerala rozprávka vopred povolená terapeutkami.

Najviac mi chýbala hudba, zapisovala som si po pamäti texty pesničiek, aby som si ich mohla pri upratovaní rajónu aspoň spievať (čo tiež bolo zakázané, ako som neskôr zistila, lebo upratovanie rajónu nemalo byť potešujúce). Za myšlienky na drogy či sebaľútostné stavy sme sa mali trestať, nazývalo sa to sebatrest a spočívalo to v klikovaní či behaní do vyčerpania síl. Okrem sebatrestov bolo ešte pár takých furt omieľaných výrazov, z ktorých ma porážalo, ako vzdory, hajzlovanie (rozprávanie sa o drogách), bytie „mimo režimu“, sebaľútosti, tlaky, slastenie si na niečom,...

Vo veľkom sa tam bonzovalo – bola som nahlásená že som si odložila polku z cigarety, ktorú som chcela potom fajčiť sama na balkóne, že vypľúvam niektoré lieky, že som poslala po mame list frajerovi, a podobne. Frajerovi nedovolili mi písať ani volať, nieto ešte navštíviť ma, takže sme mali úplne prerušený kontakt.

Raz sme boli na terénnom výlete autobusom na chate v Čingove, celé hodiny som musela počúvať múdrosti primára a hlavnej terapeutky, a chytila som z toho také depky, že som si robila plány, ako sa pôjdem v noci obesiť do jedálne na trám. Večer som revala na izbe, tak mi pichli injekciu na ukľudnenie a bol pokoj. Na chvíľu.

2. PSYCHIATRIA – ANTOLSKÁ

Po priznaní mojich samovražedných myšlienok sa rozhodli poslať ma na wellness pobyt na psychiatrii v Petržalke. Bolo mi tam dobre, na izbe som bola s mladou babou, ktorá mala malé bábo a dávali jej elektrošoky po tom čo jej „mlieko udrelo na hlavu“. Najskôr sme boli na A oddelení pre naliehavejšie prípady, spomínam si na noc, keď babka z vedľajšej izby, čo mala posteľ hneď cez stenu, celú noc drbala mrežami postele a kričala „Volajte políciu!“ Keď som sa bola sestričky spýtať, či by jej nemohla dať čosi na upokojenie, odpoveď znela „nie“.

Po pár dňoch ma preložili na B-čko, kde som bývala s mladučkou dievčinkou, mala 39 kíl a dorezala si ruky pre nejakého chalana. Každú chvíľu sa buchla do nejakého iného pacienta či sanitára a básnila o ňom. Ináč sme väčšinou hrali karty s chlapmi, fajčili, alebo len tak sedeli pri radiátore a rozprávali sa. Ako vravím, bolo to fajn, posledný deň pred odchodom do AT-čka som celý preplakala, lebo som sa desila návratu.

3. PSYCHIATRIA – BOJNICE

V AT-čku som ostala ešte nejaký čas, ale akosi som sa už nevedela prispôsobiť, spala som cez deň, čo bolo zakázané, vkuse som plakala, a raz som sa dokonca reálne pokúsila obesiť sa – prebehlo to asi tak, že som zistila, že si neviem ani poriadne uviazať slučku, v zúfalstve som jebla špagát o stenu a plakala som v kúpeľke. S terapeutkami som odmietala komunikovať a následne ma prepustili. Putovala som rovno na psychiatriu do Bojníc, ktorá bola najbližšie v našom okolí. Už som tam kedysi bola, takže som v podstate vedela do čoho idem a celkom som sa aj tešila. Lenže tentoraz tam nebola Monika, moja spriaznená feťácka duša z poslednej tamojšej hospitalizácie, a tak ani pobyt tam už nebol to čo býval.

Prvý deň som strávila na pozorovačke, sprcha bola iba na chodbe, a keď som sa šla sprchovať, vošiel mi dnu taký ¾ dementný chalan, stál vo dverách a pozeral na mňa, aj po mojej výzve aby zatvoril dvere a odišiel. Potom sa na mňa došiel ešte pozerať ako si umývam zuby, a stále od nás pýtal niečo čo bolo pekne farebné – zapaľovač, hrnček, Stabillo fixku...

Na druhý deň ma už preložili na normálnu izbu, najskôr som bývala s v pohode ženami, ale tie potom odišli a dali mi tam dve schizofreničky. Jedna spala 24/7 v polohe ako mŕtvola do truhly, to sa ešte dalo, ale tá druhá... Mala 19 rokov, vyzerala na 40, merala dva metre a vážila aspoň 150 kilo, a úplne jej hrabalo. Stále mi rozprávala nejaké trápne „frky“ či „hefty“ ako to nazývala a ja som bola jej jediná poslucháčka a išlo ma jebnúť.

Odtiaľ som mala ísť rovno do Zálužia a sľúbili mi, že ma predtým pustia na pár dní domov, aby som sa mohla pobaliť a tak. Ale zrazu to odvolali, vraj kvôli tomu že mám ešte vysokú dávku Diazepamov, čo je imho pekná blbosť, lebo ľudí púšťali na priepustku aj s vyššími dávkami silnejších liekov... tak mi na vizite rupli nervy, poslala som zdravotnícky personál dopiče a oznámila im, že sú všetci úplne šialení.

5. PSYCHIATRIA – ZÁLUŽIE

Cestou do Zálužia som nenápadne vyžrala pár tabletiek Kodeínu, čo som brala v AT-čku ako substitúciu, aj som si ich zopár vzala so sebou, takže som tam došla v skvelej náladičke. Keď mi Kodeín došiel, pošla aj náladička, ale že extrémne. Zdalo sa mi, že je všade strašný chaos a že tu desať týždňov určite nevydržím. Keď došli naši, mala som už pobalené všetky tašky pri posteli, s tým že idem domov. To ale naši samozrejme neprijali a mohla som sa vybaľovať nazad. Stropila som menší hysterický záchvat s trojhodinovým rumázganím, prosením, snahou rozbiť zrkadlo aj vyskočiť zo zamrežovaného okna.

Nepomohlo, nakoniec som dokonca skončila na akútnom oddelení, kde som nemohla mať žiadne osobné veci okrem základnej hygieny a spodného prádla. Vyfasovala som nadrozmerné tepláky a tričko a XXXL nočnú košeľu, ktorú nosila snáď ešte Mária Terézia. Nedalo sa tam robiť vôbec nič, dostala som na ukľudnenie injekciu Apaurinu do zadku, celé dni som prespala a v noci potom buntošila, lebo sa mi nedalo spať. Našťastie som tam bola len jeden víkend, potom ma pustili naspäť na otvorené oddelenie.

Celé prvé tri týždne som tu bola len tak, bez toho že by ma zaradili do nejakej skupiny, takže som sa celé dni nudila na izbe a cítila sa zle. Potom ma konečne zaradili, denný program spočíval v doobednej skupinovej terapií, a poobede sme hodinku spoločne hrali nejaké hry, prípadne šli celá skupina do dediny, pobehali obchodíky a išli si sadnúť do reštiky na kávu alebo horúci džús. Nálada sa mi stále zlepšovala, neviem či to bolo novými liekmi čo mi nasadili, alebo ma len už prešla kríza z Kodeínu.

Diagnostikovali mi hraničnú poruchu osobnosti, takže si pridávam na zoznam k ťažkej depresií, sociálnej fóbií a závislosti na opiátoch. To už mám celkom slušnú zbierku.

 Blog

16 1 8 0 0

Komentuj

34 komentov k blogu