V hodinách

-strašne ma bolia kĺby.

to mi oznámila, keď som sa prvý raz odhodlal. nebolo divu, že ju boleli kĺby. mala ich pospájané skorodovanými skrutkami a vôbec. celá vyzerala pomerne zruinovane. keby som ju rozbil, vytiekla by z nej len medicínsky zapáchajúca hrdzavá voda. určite. ale malátnosť bola znakom aristokracie, a navyše mala modrastú, takmer akvamarínovú pleť a oči z nemeckého porcelánu. na prvý pohľad elektrizovala.

ponúkol som ju cigaretou a keď som jej pripaľoval, zacítil som slabý zápach petroleja z jej značkových handier. pohľad mala upretý kamsi cez vesmír, až som bol na chvíľu presvedčený, že spí. až vtedy som si uvedomil, že gauč na ktorom sedí nie je gauč. je to jablko. tmavočervené a dôkladne vyleštené jablko na mosadzných nožičkách.

mať dom prerobený zo skrinkových hodín bolo v tom čase modernejšie než obývať ručne maľovaný barák s uhlopriečkou 103 palcov. a okrem toho to boli snobské starožitné hodiny z konca devätnásteho storočia. mosadzný ciferník - síce z neho bola takmer celá polka odlomená - ale ten zvuk, keď sa zhrdzavené koliečka začali nemotorne otáčať. keď ručičky zacvakli a na zem sa zniesla páperovitá končatina roky zoschnutého pavúka. o polnoci sa občas dokonca zvykol spustiť /nikdy to nebolo isté/ dizharmonický škrípavý zhluk tónov, aj keď nikto nikdy nerozoznal aká melódia to mala byť. každým zlomkom sekundy sa mosadzná kostra hodín mohla rozpadnúť. takéto bývanie si skrátka mohla dovoliť len elita.

-nespala som od deväťdesiateho šiesteho.

to bola veľmi dôverná informácia. nikdy viac potom mi už nič natoľko intímne zo svojho života neprezradila. ani v neskorších časoch, keď už celkom stratila hlavu a celé dni trávila oškrabovaním fialovej tapety s kvetinovým vzorom spod posmrtnej fotografie svojich predkov urodzenej krvi. nikto sa nikdy nedozvedel čo za ňou hľadá a ešte dnes, po všetkých tých rokoch som v prázdnych nociach presvedčený, že bola najzáhadnejším modelom, aký som kedy stretol. len zriedka prichádzala do nočného klubu v hodinách. bola príliš vzácna, celé roky len apaticky ležala v škatuli na kúsku tmavozeleného zamatu, zabalená v mikroténovom sáčku, aby jej prach nenapadal do vlasov. zazobanci by za ňu dali milióny.

-možno tam máš hrášok. pod všetkým tým zamatom a ten ti nedá spať

samozrejme, že to bola blbosť. mal som chuť vyzradiť jej tiež nejaké tajomstvo, a hnevalo ma, že žiadne nemám. preto som drístal koniny, ktoré vtedy vyzerali hlboko a až ráno ich odhalilo v pravom chladnom svetle. hore v bývalom otvore pre kukučku, kde sme strávili celú noc čumiac do hodín na celé to divadielko pod nami. orgie čistokrvných. ukazoval som jej prasknutý kúsok na ruke, ale nevyzeralo, že ju to zaujíma. zaujímali ju moje duté čierne diery na miestach, kde ešte pred pol storočím boli nohy.
-vyzerajú ako vnútra slimáčích ulít
dlho si ich obzerala, ale to bolo všetko. nič iné medzi nami v tú noc nebolo. zobrali sme zdola plné hrste pražených bystrušiek naplnených kaviárom a brusnicami. a gravírovaný podnos s kopcami sušeného snehu. pohybovala sa pomaly, akoby mala nesmierne množstvo času. možno práve tým bola taká neprehliadnuteľná medzi všetkými tými rýchlymi ruskými kráskami opitými tramínom, čo sa práve v plynových maskách hádzali priamo do zatuchnutého umývadla naplneného vodou a hlučne sa smiali.

s prichádzajúcim chladným svetlom nového rána odchádzal zvuk. ozval sa už len kde-tu, až napokon celkom zmizol. sklenenými pohľadmi sledovali sme po špičkách odchádzajúcu energiu. pod nami mŕtve telá ako po masakri, len zopár vytrvalcov sa ešte snažilo prebrať k životu ktorékoľvek z nehybnej masy tiel s trčiacimi nohami v podväzkových pančucháčoch. kým nepadli tiež.
ostala len zima, úzkosť a my. ostal som s ňou, aj keď všetko pominulo. ležala na mne aby sa ohriala a naše zuby cvakali spoločne. do rytmu neexistujúcej hudby a
bolo to takmer fajn.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu