Vďaka.
Klamala som samú seba a povedala som si: Dosť. Spamätaj sa. Nikam to nevedie.
Ľutovala som sa. Vravela si, aké som chúďatko. Zamilovaná koza. Že skončím v jednoizbovom byte s deviatimi mačkami a celkom sama. Každá maličkosť ma dokonale položila na zem. Vlastne ma na ňu hodila. Z veľkej výšky. Bolelo to. Ako každý pád.
Ale z druhej strany ma iné maličkosti kopli dopredu. Povzbudili. Naplnili.
No aby som vám neklamala, častejšie som padala ako napredovala.
Dievča, čo posere všetko, čoho sa chytá. Pomôže každému, kto prosí. Nechá sa opantať láskou, čo nikam nevedie.
Tak to má byť, vravela som si. Klamala som samej sebe. Stále. Upokojovala sa klamstvami.
Počas nevinnej cesty autobusom som prišla na niečo konečne veľmi múdre (po toľkých sklamaniach). Uvedomila si, že mám oveľa na viac. Silu. Sebavedomie (v niektorých situáciach fakt potrebné). Že predsa len niečo v tej hlave mám. Kopu zážitkov, afér, príhod. Nezvyčajných myšlienok. Zdržiavaniu sa v minulosti a ľútosti stop.
Spočiatku to bolo ťažké. Uznávam. Ale treba to brať ako zábavu. Užívať si vytváranie vlastného bytia. Pretože je iba jedno. Zadok a názor má každý, a konečne som mala aj ten vlastný názor. A čo mi to prinieslo?
Šťastie. Lásku. Lepšie vzťahy. Schopnú budúcnosť. A hlavne.. koniec žitiu za hromadou klamstva.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár