"Tak sladká vôňa." Začula ako upír potiahol nosom aby si vôňu pritiahol bližšie k sebe. Tak veľmi túžil po jej krvi. "Level E." šepla pre seba Yuki. Upír, ktorého už sotva niečo zachráni. Vysunula svoj Artemis a postavila sa s ním proti upírovi. Sama nevedela prečo to robí. Mala strach a on bol len monštrum, ktoré túžilo po jej krvi. Vysalo by ju celú do poslednej kvapky. A ona tu len stála a čakala kým zaútočí.
"Uteč." Šepkala jej myseľ, ale ona sa strachom nedokázala ani pohnúť. "No tak bež!" myseľ sa nevzdávala ,no Yuki to vzdala. Prefektka z Cross Academy už viac nevládala a nebol tu nikto kto by jej pomohol. Kto by jej podal ruku a zachránil ju od toho monštra, ktoré už bolo tak blízko k nej. Bezbranná od svojho strachu znehybnela a ani netušila ako sa ten upír objavil za ňou. Chcela sa brániť Artemisom , no nedokázala to. To monštrum ho uchopilo tak pevne a takou silou, že Yuki vedela, že nemá žiadnu šancu. "Zbohom Kaname-senpai. Zbohom Zero."
Yuki sa nechcela vzdať. Artemis uchopila celou svojou silou , ale upír ju prirazil k stene . úder bol aký silný , že stratila vedomie. Stratila pocit, že je na žive a , že existuje nejaký svet. Úderom sa jej spustila krv z hlavy a upír zacítil tak sladkú chcel sa na ňu vrhnúť , ale niečo ho zadržalo. Chlapec, ktorý už takmer padol do toho istého levelu ako bolo to monštrum pred ním. Nemohol padnúť až na Level E. Nechcel ublížiť Yuki a jej krv ho tak veľmi priťahovala. "Daj od nej ruky preč." Udrel upíra a vzal Yuki na ruky. Odvrátil hlavu od jej krvi .
Položil ju na nemocničnú posteľ. V poslednej dobe sa v tomto krídle Cross Academy objavovala tak často. Odkedy Zerovi prvýkrát dovolila napiť sa jej krvi. Pamätal si na tú sladkú chuť a nebeskú vôňu. Naklonil sa nad ňu. Stále na nej cítil zaschnutú krv. "Yuki." Šepol. Tak neuveriteľne ho priťahovala k sebe. Stále bližšie a bližšie. Mal pocit, že sa zblázni. Bol dva centimetre od jej tváre a oči mu preskakovali z jej zavretých očí na tepnu na krku. Počul prúdiť jej horúcu krv.
Odvrátil sa. "Zero ani na to nemysli." Udrel rukami o stenu. "Choď od nej." Prehovoril Kaname svojím chladným hlasom. Zero sa vytratil z izby. Nechcel ho poslúchať , ale musel a vždy hrozilo, žeby mohol ublížiť Yuki. "To nesmiem dovoliť."
"Kaname sama." Zašepala Yuki, keď roztvorila oči. "To v..vy ste ma zachránil?" nevedela čo povedať a on ju pohladil po vlasoch. Zacítil Zerovi prítomnosť a tak si ľahol vedľa nej. Vždy vedel čo k nemu cíti. Už odvtedy ako ju zachránil pred upírom, ktorý jej chcel vziať život. "Yuki pospi." Pobozkal ju na čelo a Yuki celá zamrzla. Nevedela čo sa s ňou stalo , ale nedokázala sa pohnúť až kým zaspala.
"Yuki prečo si taká slepá?" šepol jej Zero, keď si prisadol k nej na posteľ. "Prečo musíme byť naveky len priateľmi?" pohladil ju po tvári. On bol pre ňu vždy len priateľom , no prečo Yuki nemohla pochopiť , že je pre neho niečo viac? Vzal jej tvár do rúk a naklonil sa k ne. Cítil jej pravidelný, teplý dych. No niečo sa v ňom zlomilo. Odkráčal a želal si odísť navždy.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár