Ani kúsok citu, len tie malé papieriky by ju vraj zaujímali. A pritom, vie skutočne niekto, ako sa cíti? Chápu tí ľudia to, že ona je radšej, keď sa môže naobedovať doma, nie v reštaurácii, že si nedá to, na čo by mala chuť, aby za to veľa nezaplatila? Alebo že rada vymýšľa darčeky, ktoré urobila sama, ľudí, ktorých má rada predsa "neodbaví" honosnou kyticou či bomboniérou, len aby bol kľud a aby nemala starosti...Pochádza z priemernej rodiny a vie, čo je to mať niekedy hlboko do vrecka, aj keď veci, ktoré potrebovala jej nikdy nechýbali. Aj preto tomu nerozumie. Nevie, nechápe.
Vraj sa to o nej začalo hovoriť, keď si našla priateľa. Bol to muž, už dávno nie dieťa, vedel sa postarať o ňu aj o seba, dobre zarábal, mal vlastný byt aj auto, rád s ňou chodil na výlety a ona šla s radosťou...Šla však preto, lebo za svoj život nič podobné nezažila, necítila lásku k nikomu inému a nik jej ju neopätoval späť...
Vstúpila do miestnosti a okolo nej bolo 7 ľudí. A ona zrazu pocítila, že oni sú iní. Oni si to o nej nemyslia. Oni sú rodina, oni ju poznajú.
Každý jej zaprial všetko najlepšie do prelomového roku jej života. Posadila sa na gauč a vedľa seba zložila dary. Zrazu sa vedľa nej posadil jej drahý priateľ a položil jej do jednej ruky obrovskú kyticu, do druhej ruky krabičku s nádherným šperkom.
Usmiala sa. Vedela, že keď je s týmito ľuďmi, svoju osemnástku si môže vychutnať...
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
maximo
5. 1.januára 2008 21:32
Je ti, dúfam, jasné, že máš u mňa obrovské objatie...
2
pekný blog...veľmi sa mi to páčilo... oslavovala si teraz 18 rokov?
Napíš svoj komentár