Ilúzia, či skutočnosť?

Niekedy premýšľam, či som dostatočne silná. Silná na to žiť bez akejkoľvek pomoci, za akýchkoľvek podmienok. Ak by som mala iný osud, vyrastala v inej rodine, či bez rodiny. Mám strach. Strach, že by som to nedokázala.

Takmer všetko je v nás. A ak to, čo je v nás nestačí, musíme ten zvyšok čerpať z okolia. Ale čo sa skutočne nachádza vo mne? Aká skutočne som?

Niekedy mám dojem, že môj život je ako krehká škrupinka. Mám sny, predstavy, vôľu... Ale to všetko môže zrazu zmiznúť. Môže sa to stratiť. Už i tak sa mi zdá, že to všetko je len ilúzia. A ja sa jej snažím uveriť, no sama cítim, že ilúzie nikdy nemôžu byť skutočné.

Viem o tom, že som iná. Správam sa, vnímam svet a premýšľam inak ako väčšina ľudí. Vždy som chcela byť čo najnormálnejšia, byť nenápadná, mať priateľov. Ale stáva sa mi, že mi ľudia vravia, že som vo všetkom úplne odlišná. Nenápadná tiež nie som, pretože všetko do čoho sa pustím sa nakoniec príšerne skomplikuje, alebo sa strápnim. Nedokážem mať priateľov. Teda, snažím sa, ale asi je chyba vo mne. Nadovšetko milujem svoju rodinu, ale viac už nedokážem k sebe nikoho tak blízko pustiť. A také niečo vedia ľudia asi veľmi ľahko vycítiť.

Neverím v osud, neverím v náhodu, verím v gumené kačičky.

A musím sa naučiť veriť v samú seba.

 Úvaha

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu