Po čase som ich prehovorila, že ma to tam vôbec nebaví a že sa chcem s nimi vymeniť, a tak sa zo mňa stala víla trávy. Chvíľu som sa tešila, no potom som sa začala nudiť. Stromová víla lozila po stromoch, liečila ich o oni ju za to ochraňovali svojou silou a majestátnosťou. Kvetová víla, ktorá sa mohla pohybovať len tam, kde boli kvety zas behala od kvietku ku kvietku, ovoniavala ich a dávala im krásne mená. Zatiaľ čo ja som trčala na obyčajnej tráve a mohla som ísť takmer kdekoľvek, keďže tej hlúpej trávy bolo všade veľa. A to už nebola zábava. Po chvíli som teda poprosila vílu kvetov, že si to s ňou chcem vymeniť. Dievčatá sa na mňa ale nahnevali. Povedali, že už nemôžem byť víla vôbec a odvtedy sa hrali samé.
Málo spomienok z detstva mi tak utkvelo v pamäti, ako táto príhoda. Možno práve preto, že v sebe skrýva tak krásne ponaučenie. Trebárs je to v ľudskej povahe, že vždy chceme mať to, čo nemôžeme. Nikdy ale netreba zabúdať na skutočnosť, že to najväčšie šťastie je všade navôkol nás. Ono sa neskrýva. Netreba ho hľadať v podzemných skrýšach ani v hlbokých jaskyniach. Niekedy stačí len otvoriť oči...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ale zase tá nespokojnosť je na niečo dobrá, keby ju ľudia nemali, o nič by sa nesnažili, po ničom by netúžili, nemal by život zmysel.
Ale v podstate súhlasím s tebou, treba si vážiť to, čo človek má a ani prílišná nespokojnosť nie je dobrá.