Nejaké dievča

Použité citáty a soundtrack k tomuto blogu: Chcem byť sám od Mareka Brezovského.

Kráčam svojim typickým rýchlym krokom do centra. Do koncertu Hrany ešte čas a trnavská medovina láka na vianočné trhy. Prebojovať sa davom, rýchlo si kúpiť medovinu a vypadnúť do ľudoprázdnych tmavých uličiek, ktoré si pamätajú stovky mojich krokov. Kráčam po Cintorínskej, 202-ka čaká na svoj ďalší z mnoha odchodov a ľudia čakajú na 202-ku. A zrazu...


„...nejaké dievča.“


Neznáme dievča. Pod zimnou čiapkou ukrývaš svoje túžby a sny. Kráčaš oproti mne, naše cesty majú opačné smerovanie, ale na asi sekundu zdieľame rovnaké miesto na planéte. Naše oči sa stretnú. Trojsekundový pohľad do hnedých očí, cez ktoré vidím do Tvojej duše, no mám primálo času sa tam rozhliadnuť. Po X krokoch sa otáčam, ako vždy po takýchto očných kontaktoch. Celý život čakám na "filmovú" scénu, kedy sa otočím a dané dievča sa otočí v rovnakom momente. Zatiaľ sa mi to nikdy nestalo. Až v tento nedeľný podvečer. Otáčam sa a v rovnakej sekunde sa otočíš aj Ty. Zimomriavky a panika v rovnakom čase. Čo teraz?


„Rozmýšľam o tom, čo by som mohol spraviť.
O tom, čo by som určite inokedy spravil.
Ale dnes nie, dnes fakt nie.
Dnes chcem byť sám a je mi fajn.
Je mi fajn.“


...ale hovno, som len zbabelý. Len stojím a zaspávam na vavrínoch. Ty si sa už otočila a smeruješ ďalej vo svojej ceste životom. Otáčam sa aj ja.

Neverím v osud. Verím v zhody okolností. Veľká časť vecí, ktoré sa nám stanú, sú len zhody okolností. Ľudia však majú tendenciu hľadať vo všetkom súbor príčin a dôvodov. Vysvetliť si udalosti a usporiadať si okolitý svet. Je to prirodzený proces, no pre môj svetonázor je osud príliš vzdialený a neuchopiteľný koncept. Takže zhoda okolností. Zhoda okolností privedie dvoch ľudí v rovnakom čase na rovnaké miesto, no ďalší krok je už na ich pleciach. V tomto prípade najmä na mojich, hlboko v mysliach zaužívané rodové stereotypy sa totiž nedajú oklamať.

Mal som ísť za Tebou.


„...a možno by sme boli spolu aj šťastní.“


Možno. Možno by sme boli spolu roky a našim deťom by sme rozprávali príbeh nášho zoznámenia na Cintorínskej. Ty by si to možno nazývala osudom, ja krásnou zhodou okolností. Možno by si ma po pár mesiacoch podviedla, možno by sme sa rozišli z iných dôvodov a možno by si sa stala na pár mesiacov múzou mojich utrápených básní. A možno by si mi na tej Cintorínskej povedala niečo v zmysle: „Sorry, len som si ťa s niekým pomýlila.“ A ja by som zahanbene odišiel z dejiska tejto trápnej situácie. Možno. A kopa ďalších možností...

Frustrujúci je nie len pocit zlyhania a zožierania mravcami vlastnej zbabelosti, ale aj neistota nepoznania ďalšieho vývoja udalostí. Otázky začínajúce sa na „čo by sa stalo, ak...“ majú nulovú výpovednú hodnotu, ale lietajú v mysli človeka dlho. Ako chrobáky v hlave.


„...cesty sa nestretnú.“

„...cesty sa nepretnú.“

„...a dnes som sám.“

 Skutočný príbeh

18 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu