ktorý keď niekoho miluje, chce byť s ním stále. Chce ho objímať, držať za ruku, bozkávať. Cítiť ho. Jeho vôňu, jeho prítomnosť. Ale ja nie. Ja taká nie som. Ja som niečo ako človek, ktorému stačí vedieť, že „jeho milované žije“.
Nina: Niečo ti na to chcem povedať. Ale tak, aby som nemusela povedať tú časť, ktorá sa týka mňa. Dokelu! Neviem, ako to povedať.
Peťa: Tak nič nevrav. Nechaj to tak.
Nina: Ale keď ja chcem. Chcem preto, aby si to pochopila. Ale neviem, ako mám vysloviť len druhú polovicu mojich myšlienok.
Peťa: Tak to povedz celé. Povedz to celé a ja ti sľubujem, že nijako zle nezareagujem, ani nič podobné nespravím. Len si ťa vypočujem.
Nina: Tak dobre... Vieš, pamätáš sa? Ja a Miloš.... ja.. ja som iná, ako si všetci ostatní myslia. Ja som rovnaká ako je tvoj priateľ. Keď som bola s Milošom, chcela som byť s ním stále. Stále. Pretože som ho milovala. A teraz....teraz, keď už je po všetkom, keď už to skončilo, neskutočne mi chýba. Čo by som len dala za chvíľu s ním! Ale nejde to. On má priateľku. A tí po ňom? Nikdy to nebolo také ako s Milošom.
Bolo to dávno. Ale asi to bola moja prvá láska. Možno práve preto sa nedokážem od neho odpútať.
Peťa: Hm.. ja viem....
Nina: Chcem len, aby si neurobila tú istú chybu ako ja. Pozri sa na seba. Miluješ ho. Tak ho tak neodstrkuj. Užívaj si to, že ho môžeš mať pri sebe. To, že ste sa dali dokopy. Buď vďačná za každú chvíľku s ním, pretože možno príde čas, keď budeš ľutovať, že si sa takto správala. Možno budeš ľutovať rovnako ako ja to, že som sa mnohokrát mohla zachovať inak.
Prosím, nerob to. A nerob ani chyby, ktoré som urobila ja.
Ty si to nezaslúžiš.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár