Bol to pre mňa neopísateľný pocit.
Videla som človeka, ktorého stále v srdci nosím.
Neviem to popísať...
Z jednej strany sa mi chcelo plakať...
Ale z druhej strany som bola rada, že si sa ukázal,
že si v pohode... a že tvoje modré oči mi úplne neušli zo života.
Každý moment, kedy počujem pieseň, ktorú sme spolu počúvali..
Každú chvíľu, keď cítim to, čo som cítila vtedy...
keď si spomeniem na to, čo už nikdy nezažijem...
je mi smutno, ale som zároveň šťastná, že som to zažila.
Neviem či vieš, ako sa cítim.
Neviem či vieš, že ťa mám stále rada,
že som nikdy neprestala...
Ale je to tak.
Každý deň keď mám šancu ti niečo povedať, alebo len napísať...Vždy mi v tom zabráni pocit, že ma znova odmietneš.
Viem, že to čo bolo, sa už nikdy nevráti späť.
Ale pamätáš?
Povedal si, že mi nikdy nepovieš zbohom.
Stalo sa.
Už sa to nedá vrátiť späť a mňa to tak mrzí.
Každý pohľad na teba tak bolí. Na tvoj úsmev, na to, ako sa raduješ a smeješ.
Tvoj úsmev... Stále si predstavujem, ako som ho mohla vidieť takmer každý deň.
Ako som mohla byť v tvojom náručí a vedela som, že som v bezpečí.
Potom prišla náhla zmena.
A mňa to položilo až k úplnému dnu.
Neviem či si to tak chcel, alebo si bol zbabelý na to, aby si mi povedal pravdu do očí...
Ale už to tak je...
Zlomená sedím a pozerám sa na staré správy.. na všetky tie spomienky, čo si tu zanechal...
V kútiku duše dúfam, že sa to vráti späť...
Nie som blbá, že verím v nemožné...
Len mám sen, ktorý sa asi nesplní...
Ale nie je hanbou mať nesplniteľné sny, ale nemať žiadne sny...
Keby sa to dalo vrátiť, spravila by som čokoľvek, aby som ťa mala späť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár