Nakoniec nás zobral jeden starší pán a odviezol nás do najbližšej dediny, ktorá bola 20 minút cesty autom. A áno vôbec tam nepršalo, v diaľke bolo vidieť, že pod Troma Sestrami stále prší. Stopli sme mladého týpka, ktorý nám hovoril, že tu majú naprd cestu, povedal som mu o tých slovenských a ukľudnil sa. Sedeli sme v pube a napadlo nás, že by sme v noci mohli prespať v bothie. To sú v Škótsku, také menšie domy, ktoré sú v horách a ľudia v nich môžu prespať. Okrem toho by sme mohli presušiť stany. Na mape, ktorú sme mali v appke sme videli jej lokáciu a miestny dobrák nám povedal, že od priehrady je to asi 30 minút. Ak teda to bolo od priehrady 30 minút, tak ku priehrade to musia byť dve hodiny. Kokotina.
Vybrali sme teda lesnou cestou smerom k priehrade. Aby sme si to ujasnili v Škótsku niesú žiadne turistické značky a.k.a červená značka na kameni. Vybrali sme sa teda lesnou cestou, kde boli rôzne kombá ako tunel s pokrútených konárov, staré stromy celé od machu, jelene už tam chýbal len nejaký ent. Stále sme však kráčali a kráčali a dávno ubehli dve hodiny a narazili sme na prvý problém. To čo asi pôvodne mala byť malá rieka z vodopádu, bola celkom veľká rieka, voda sa valila a nikde nebol žiadny most. Jediné čo cez rieku bolo bol väčší konár zo stromu.
Jeden z kamarátov po ňom pomaly prešiel na druhú stranu , balanc ako pán. Lenže on je horolezec a v tomto má celkom skills, a my sme rozmýšlali ako ísť na druhú stranu, pretože z pohľadu na rieku som ja takticky usúdil, že pád z toho konára by bola istá smrť. Zobral som teda palicu, skontroloval hĺbku, rozhodol sa veriť mojim nepremokavým nohaviciam ,návlekom na boty a aj botám a rozhodol som sa, že to prebrodím. Ked som vošiel do vody minimálne ma to utvrdilo v tom, že ten pád by bol asi fakt koniec, lebo na to, že som mal na sebe ešte 30 kilový batoh tak ma tá sila skoro zrazila dolu, takže som sa hneď chytil konára a prešiel na druhú stranu. A áno boty to nevydržali, ale mal som náhradné. Ostávali ešte dvaja parťáci, ktorý hľadali inú cestu akú sme využili mi dvaja. Nakoniec kombináciou našej pomoci z druhej strany a jedného užšieho miesta sa dostali na druhú stranu.. Problém bol, že už bola takmer tma a cesta späť neexistovala, respektíve sme verili tomu, že cesta k chate je bližšie ako cesta naspäť. Nasadili sme teda čelovky a pokračovali sme v ceste.
Ďalší problém. Narazili sme na menšiu roklinu, cez ktorú išiel most. Problém bol, že ten most nemal žiadne dosky, respektíve pár ich bolo na opačnej strane, takže most bol tvorený len hrdzavým zábradlím. Takže sme po jednom opatrne prešli na druhú stranu. Ale to, že pod vami je 5 metrov ďalšia divoká rieka je pekne napiču pocit tu som prvýkrát dostal strach. Ako bonus začalo prštať. Nakoniec sme sa dostali k zmienej priehrade. Problém bol, že nikde nebola cesta, chodník, čokoľvek a appka blúznila. Vydali sme sa teda približným smerom, kde by chatka mohla byť. Dážd sa zmenil na takú škótsku letnú búrku, teda nehrmí ale tá kadencia dažda a vetru je taká, že keď v tomto období prší len sa z toho smejem. Kráčali sme a narazili sme na chodník ten sa ale zmenil na potok, po ceste boli rieky, ktoré sme museli obchádzať cez brody, takže sme pravidelne strácali chodník.
Tu sa zastavím a poviem, že ja retard som sa okrem dvoch tyčiniek pred antiobiotikami na boreliózu nenajedol a vyčerpanosť si začala brať svoju daň. Celý čas sme museli oaptrne našlapovať lebo v zemi boli malé diery, alebo miesta s blatom a do jednej som stupil, spadol som ale tak, že som hlavou jebol o rupsak predomnou a trochu som si rozjebal nos. Kráčali sme ďalej, ja som sa dostal do čela skupiny a v tom ma jeblo do bahna. To myslím tak, že som bol v sekunde po kolená v bahne a začal som sa boriť hlbšie. Našťastie ma vytiahli a to už bolo na mňa moc zvyšok cesty som sa pretackal a len som sa občas spýtal kde je chata lebo som bol totálne vyradený.Jednoducho som ešte jedenkrát spadol na zem,akoby ma prestali poslúchať nohy, ale dokázal som sa sám zdvihnúť a zasa pokračovať, V istom momente ale niekto vystrelil do neba svetlicu. Takže sme sa pohli tým smerom, ale správne, za polhodinu sme už netušili odkiaľ to prišlo a zas sme sa len pachtili. Ale áno okolo tretej sme našli bothie a to ani nie tú ku ktorej sme mali namierené. Tak pokračovanie nabudúce.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
barky
2. 6.júna 2018 16:41
Fotka bothie
4
husteeee čisty discovery channel v hlave som mal ked som to čital..
skvele
skvele
6
@antifunebracka správna otázka. V tej bothie bola kniha, kde si mohl nechať odkaz a pred nami tam boli nejaký francúzi takže maybe? Ale ak tam raz pôjdeš som tam podpísaný
Napíš svoj komentár