Nesplnená láska

Zakázaná láska

Bol krásny slnečný deň a v malom mestečku pri Poprade staré patróny klebetili o dušu.
„Počuli ste má prísť nový farárko...“ ozvala sa jedna. Ostatné sa k nej hneď naklonili a každá povedala čo o tom vedela.
„Že vraj je veľmi mladý....“
„Ja som počula, že aj pekný....“
„Dúfam, že sa nedostane do pokušenia...“
„Ale Marta, veď si vydatá už štyridsať dva rokov....“ zahriakli ju priateľsky.
„No a čo veď stále som rovnaká kočka...“ oborila sa na nich so smiechom.
Vedľa na lavičke sedela mladá žena a pozorovala svojho synčeka ako sa hrá s ostatnými deťmi. Aj keď bolo teplo ona mala dlhé tričko a rifle. Sedela schúlená s knihou na kolenách. Celá dedina vedela, že ženu manžel bije ale ona nemala kam odísť. Jej manžel bol jej jediná rodina a tak trpela. Malý chlapček s havraním páperím pribehol k matke a v ruke držal nechutného červíka.
„Mamina, pozri čo som ti doniesol. To bude tvoj obed...“ mamina sa iba usmiala a pohladila chlapca po hlave.
„Keď spomínaš obed nie je náš šéfkuchár tak náhodou hladný?“ chlapček zmraštil obočie, popremýšľal a potom rýchlo prikývol.
„A urobíš mi tú dážďovku?“
„A nechcel by si radšej špagety?“ hneď ako to dopovedala, chlapček sa s radostným ujúkaním rozbehol domov. Žena vstala a pobrala sa za ním. Keď prechádzala okolo klebetníc tie až nápadne stíchli. Pokrútila hlavou a príjemne pozdravila. Vedela, že ako náhle jej uvidia chrbát začnú znova rozoberať jej život ale ju to už nezaujímalo. Poučila sa totiž, že aj keď všetcia vedia čo sa deje nik nemá odvahu proti tomu niečo robiť.

Cítil sa ako zlodej. Prikrádal sa k svojmu novému domovu v noci pretože podobné dediny už dobre poznal. Staré „vševedky“ by sedeli na lavičke pred farou a buď to by sa mu pchali do zadku alebo ho ohovárali ako by sa dalo. Samozrejme, že to chápal veď ich spovede boli tie najzaujímavejšie so všetkých a to preto lebo sa nespovedali zo svojich hriechov ale klebetili i v spovedelnici. Niekedy by ich najradšej umlčal ale na to nemal povahu. Niekde nevzbudzoval dojem kňaza, pretože ľudia si obyčajne predstavia starca a on, ktorému práve tiahlo na tridsať dva bol podľa niektorých až moc pekný na farára. Veľa žien sa ho pokúšalo zviesť aj keď mal na krku kolárik ale on ich vždy jemne napomenul a oni odišli zahanbené zo svojho návrhu. Nikdy nestretol takú pri ktorej by sa dostal do pokušenia a veril tomu, že takú ani nikdy nestretne pretože jeho jediná láska bola Boh. Prechádzal tmavou dedinou hľadajúc kostol. Zajtra ráno slúži svoju prvú omšu a nemá pripravenú ani kázeň.
„Toto bude dlhá noc...“ zahundral sám pre seba a otvoril dvere, vstupujúc do nového domu.

„To bola krásna kázeň...“
„Ďakujem...“
„Nevedela som, že mladí ľudia sú taký výreční...“
„Nie som až taký mladý...“
„Ste veľmi príjemný, môžete skočiť niekedy na čaj...“
„Ďakujem, niekedy sa stavím..“
Odchádzali posledný ľudia a on musel slušne odpovedať na všetky otázky, ktoré prišli na um ľudom z kostola. Ako posledná prichádzala žena v čiernej šatke. Všimol si ju už počas kázne. Stála skoro až pri dverách akoby chcela čo najskôr odísť ale vychádza ako posledná. Bola veľmi bledá s vystrašenými modrými očami. Nepovedala mu ani slovo iba mu podala ruku, nedívajúc sa mu do očí a odišla rýchlim svižným krokom.
Blížil sa prvý piatok a on sa nemohol dočkať na spovede. Nebol žiaden iný spôsob ako sa najlepšie dozvedieť niečo o mieste kde ste sa objavili. Spoveď sa mala začať o desiatej a keď prišiel o deviatej, kostol bol skoro plný. Unavene si pošúchal oči a ľutoval, že si nestihol dať kávu. Nezostávalo mu však nič iné ako nahodiť príjemný úsmev a usadiť sa.
Bolo niečo po druhej a on mal pocit, že počúval stále do okola to iste.
„Zhrešila som pane, nepôstila som sa v piatok...“
„Zhrešila som otče, nadala som svojmu starému..“
„Zhrešil som pane, nebol som na omši...“
„Zhrešil som otče, blicoval som v škole....“
A on im dával rozhrešenia, radil im, snažil sa im vysvetliť chyby, ktorých sa dopustili a darilo sa mu to. Ľudia vychádzali šťastnejší, očistení od hriechov, ktoré ich ťažili. Spoveď sa mala skončiť o pol tretej. Bolo za dve pol a ona už nepočul, že by sa niekto rozprával alebo chodil po mramorovej dlážke. Usúdil, že tu boli všetcia a chcel vyjsť. Zrazu buchli vchodové dvere a otvorili sa tie do spovedelnice. Sadla si tam žena a on čakal kedy začne. Dlho sedela ticho a nič nehovorila preto začal on.
„Trápi vás niečo?“ žena sa nadýchla a pozrela na neho cez mriežku.
„Má všetkých rád rovnako?“ spýtala sa ho rýchlo. Farár nechápal.
„Kto? Boh?“ Žena prikývla a on sa na ňu zhovievavo usmial.
„Samozrejme, že áno.....“
„Tak prečo dovolí aby niekto trpel a niekto žil šťastne? Nemáme snáď všetcia rovnaké právo na šťastie?“ nestihol jej nič povedať pretože vybehla von. Nechcel aby bol niekto v jeho farnosti nešťastný a tak vybehol za ňou. Našiel ju kľačať v poslednej lavici. Sadol si k nej a čakal kým sa na neho pozrie.
„Boh, nemôže za to ako sa ľudia správajú k sebe navzájom.“ S toho čo počul pochopil, že toto je žena, na ktorú ho pripravovali staré matróny. To je tá, ktorú bije manžel. Nemal rád takéto prípady, pretože sa nedalo nič robiť. Manžel sa len málo kedy zmení a rozvod nie ej v cirkvi dovolený ale sú situácie v ktorých to bolo jediné riešenie a on ho nemohol odporučiť.
„Čo vy o tom viete?“ zahundrala žena a pozrela na neho. Spoznal v nej ženu, ktorú si všimol už na omši. Až teraz keď na neho pozrela vlhkými modro zelenými očami pochopil, že je krásna. Prehltol slinu a snažil sa nájsť stratenú rovnováhu.
„Veľa nie, ale môžem vám povedať, že ak dovolíte aby vám niekto ubližoval je to len vaša voľba. Sú aj iné možnosti. Síce nie sú moc cirkevné ale nikto vás nebude preto odsudzovať, hlavne ak ste mali dôvod....“ žena sa na neho trpko usmiala.
„Očividne ste oboznámený s mojim smutným osudom, spomenuli vám, že som sirota, že okrem muža nemám nikoho? Že keby od neho odídem nemôžem vziať syna? To pochybujem, všetcia totiž vidia len to povrchové, tie sinky, monokle, zlomeniny. Nik nevidí to ako ma psychicky deptá, ako sa mi vyhráža.... a aj keby nikto proti tomu nič neurobil a trvá to už pár rokov.... nezmôžete nič.“ V zápale rozhovoru jej sčerveneli líca a rozhoreli oči. Vedel, že ej stratený. Žena vstala a náhlivo okolo neho prešla.

Kráčala čo najďalej od muža, ktorý bol kňaz a ktorý ju rozrušil ako nikto pred ním. Sedel tam a hľadel na ňu s úprimnými modrými očami, ktoré jej hovorili, že jej pomôže ale ona vedela svoje. Nikdy pred nikým nepovedala to čo pred ním. Bála sa toho čo s ňou dokáže. Bola uvoľnená, rokmi nahromadená zlosť, zúfalstvo to všetko mu chcela vykričať ale nemohla a dôvod bol jasný. Ani on, posol boží, by s tým nič neurobil. Myslela na neho celý deň a nevedela prestať. Keď sa jej muž tak ako obyčajne zmocnil, predstavila si jeho a znásilnenie od vlastného muža už nebolo také zlé. Bola nečistá a teraz väčšmi ako inokedy. Pretože vo snoch spala s kňazom. Ale nebola jediná.
Ani kňaz nemohol pokojne zaspať, budil sa s bolesťou v rozkroku a dlho kľačal, modliac sa aby jeho túžba zmizla. Ale ako dni plynuli musel svoje trápenie skrývať a ovládať sa zakaždým keď ju zazrel. Bola ako zjavenie, ako nočná mora, ako nesplnená túžba.
Cítil sa bezmocne ako chlapec, ktorý hľadí na plagát polonahej herečky na stene.
Mohol sa dívať, mohol si predstavovať, nemohol ju však cítiť, nemohol sa jej dotknúť. Všetko ho bolelo, skoro vôbec nejedol, nespal nič mu nemohlo pomôcť jedine to čo mu zakázali. Teraz vedel ako sa cítili mučeníci keď za trest prišli o najväčšie slasti.
Vedel, že nemôže nič urobiť iba trpieť, nechcel porušiť sľub čo dal Bohu, časom myslel že zabudne prešiel však mesiac a bolesť bola čoraz väčšia a väčšia.
Netušil, že žena, Mária, trpí rovnako. Možno i viacej pretože ju hrýzlo svedomie, že na neho myslí. Nastal nový mesiac a bol čas na spoveď. Vedela, že tam nemá ísť ale túžba znova na sebe cítiť jeho oči bola mocnejšia. Prišla tak ako minule pár chvíľ pred koncom a on tam ešte bol. Nevedela či na ňu čakal ale pohľad jeho zmučených očí ju sledoval. Sadla si do spovedelnice a sedela, počúvajúc jeho zrýchlený dych. Predstavila si ho ako sa jej dotýka, ako ju rukami hladí, ako jej jazykom vniká do úst. Nemala sa mu dívať do očí. To čo uvidelo ju presvedčilo o tom, že to chce aj on. Potichu vstala a prešla k nemu. Otvorila dvere a vytiahla ho von. Jeho ruky boli teplé a vlhké. Bál sa jej vôbec dotknúť. Chytila jeho ruky a položila si ich na prsia. počula ako sa prerývane nadýchol a zavrel oči. Nevedela či sa modlí k tomu aby mu pomohol Boh alebo preto lebo po tom túžil. Ale ona ho ťahala smerom k laviciam. Najskôr sa ostýchal ale jeho túžba bola silnejšie. Ich telá sa spojili pred očami Boha a všetko zaniklo. Boli len oni dvaja vo svojom zakázanom objatí. Nepoznali strach z toho, že ich objavia báli sa len toho, že nedokážu prestať.
Ležali vedľa seba, nohy prepletené a dýchali si do vlasov. Ona počúvala tlkot jeho srdca a on vdychoval vôňu jej ženského tela. Obaja vedeli, že to čo sa tu teraz stalo navždy zmení ich život.
Nadvihol sa na lakťoch a pozrel jej do očí. Videl tam hlboký cit, ktorý k nemu bude navždy pociťovať.
„Bola to veľká chyba...“povedal ticho. Neodporovala mu.
„Krásna chyba...“ zahundrala iba.
„Musíme sa obliecť, niekto by mohol prísť...“ zahundral a pomaly vstal. Naposledy sa zahľadel na jej krásne telo a prosil Boha o odpustenie. Netrvalo dlho a obaja už oblečení prekračovali vedľa seba, nevediac čo si majú povedať. Obaja vedeli, že sa to nezopakuje.
Chytil jej ruku a priložil si ju k perám.
„Nezabudnem....“ s týmto slovom ju opustil. Ona si kľakla a ďakovala Bohu za to, že jej dovolil aby pocítila lásku a dokonalú rozkoš. Vedela, že sa musí vrátiť nazad do pekla ale toto, tento jeden okamih lásky, ju zachránil.
On bol však stratený, previnil sa voči všetkému v čo veril. Nezostalo mu nič iné iba odísť z farnosti a odobrať sa do kláštora kde si za trest bude tento okamih spojenia premietať v hlave.
Už nikdy sa neuvidia......

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu