Frflanie je tak trochu moje náboženstvo. Dnes som socka a sockovsky aj frflem. Pozrela som si tretiu časť poslednej série Gilmoriek. Áno, dá sa povedať, že sa cítim ako Rory vo veku 32 rokov, dlho hľadaná, ale nenájdená. Záľubená, ale s ukradnutým mužom. Bez detí, bez školy, bez práce. Oh, wait. Toto posledné nesedí. Akurát, že si to neviem užiť. Mám deti! Mám znova deti, ale neviem si ich užiť. Dostala som robotu v škôlke. Vysnívanú, vo vysnívanej škôlke. Vôbec netuším ako. Zrazu len hej, hľadáme niekoho a ja že hej, tu som! Mňa si vezmite. Nanominovala som sa k nim, riaditeľka ma sledovala a dala mi job. Ale jenom v případě, že budu mluvit česky plynule jako Dara.
-Hele, taky to máte jak Dara?
-Pardon?
-Jestli to taky tak máte, že umíte přepnout do češtiny jako Dara.
-Uuuh. No asi viem, nemal by to byť problém.
-Protože když dítěti řeknete aby si zavázalo šnúrky, nejenomže nepochopí, ono ani nezareaguje.
A tak nejak som si zvykla na tkaničky, holínky, bačkurky, botičky, mazlení, plíny, nudle z nosu, čurání, spinkání a zvyšných pár vecí zo slovnej zásoby trojročného Čecha. Nie je to ťažké, len pred dospelými je mi stále nekonečne trápne, keď mám reagovať v češtine. Tak to zlepím so slovenčinou, dodám nejaký dodatok pre anglicky hovoriacu kolegyňu a usmejem sa. Úsmev pomôže skoro vždy.
Ozaj! Mám anglicky hovoriacich kolegov. A anglicky hovoriace deti. Väčšina z nich hovorí aj česky, slovensky, nemecky, rusky, prípadne španielsky. Vyberte si nejaký svetový jazyk a stavte sa, že jedno z mojich detí ho ovláda. Stavte sa!
Malí Rusi sa minule rozhodli, že spravia puč. Ešte som tam krátko a nemám veľmi autoritu, tak sa ma chceli zbaviť, kým to ide. Väčšina z tých detí si neuvedomuje, že majú rodičov nečechov, že ich materinský jazyk nie je čeština. A tí, čo to aj vedia, na to občas zabudnú. Stála som na dvore, pohotovým zrakom som sledovala, či si niekto nerozbil koleno a v tom som začula nejaké výkriky. Otočím sa a tam päť malých Rusov skandovalo nejaké ruské random slová. Začala to malá Saša, a zvyšné 4 deti si zrazu uvedomili, že tým random slovám rozumejú, tak sa pridali tiež. Zatrhla som im to však skôr, než by tento minipuč mohol prerásť vo Veľkú októbrovú revolúciu. A tak sa mi podarilo zamedziť vzniku impéria.
"To máš skvelé, že si v anglickej škôlke, núti ťa to komunikovať v takej tej primitívnej angličtine, aspoň nevyjdeš z cviku, čo sa týka základov." Hej, to som si tiež myslela, až kým som sa nevotrela do skupinky 4-ročných Britov. Nerozumiem im ani hovno. A keď vravím ani hovno, tak to myslím doslovne, lebo anglické deti sa na záchod pýtajú úplne inak ako tie slovenské! Slovenské vždy zakričí povestné "už soooom, pani učiteľka"... anglické len strohé: "Done!". Ale zadok potrebujú utrieť obidve a tak som si musela zvyknúť aj na strohosť. Ale čo sa týka iných vecí, aj Briti vedia prejavovať náklonnosť. Hneď v prvý deň sa mi jeden zavesil na krk. Nič neobvyklé. Ale keď on ma aj boškal! Chcel na ústa, ale som mu povedala, že "kamoš, toto nabralo nejaký rýchly spád, nemyslíš?!" Odtiahol hlavu o 30 cm ďalej, škaredo sa pozrel a vyliezla z neho veta: " I don´t speak Czech." Povedala som mu: "Me neither." A kolobeh života bol zase v poriadku. Boškal ma na líčko! A ešte ku oku a na nos a všade, kde som sa mu nestihla uhnúť. O týždeň na to som odchádzala od lekárky s dvoma antibiotikami a diagnózou detský soplík. Fakt to existuje. A je to desné, prenasleduje ma to už tri týždne.
Každopádne. Ak si myslíte, že aké je to fajn, oprášiť si základy angličtiny s detičkami... Nie je to pravda! Žiadne základy neoprašujem, práve naopak, naberám level C1. Lebo musím. Lebo britské deti majú céjednotkové problémy, ktoré sa béjednotkovou angličtinou riešiť nedajú. Občas je však príjemné zatváriť sa a povedať, sorry, my English is very poor, I can´t help you ´cause I don´t understand you. Napríklad minule, ležala som na takej big comfy sofa s detičkami a čítali sme si nejaké anglické riekanky. Jeden sa ku mne túlil, po česky mazlil a po anglicky neviemčo. Zhodou okolností to bol ten istý, čo ma boškal na tvár. Zrazu položil hlavu na moje brucho, v zápätí ju zdvihol a povedal:
IS THIS WHERE THE BABIES COME FROM?
Zabehlo mi, prestala som čítať, očervenela som, hlavou sa mi hmýrilo všeličo, len nie odpoveď na otázku. Vyriešila som to ale velice elegantne, poslala som všetkých umyť si ruky a zahlásila, že je čas na sváču. I keď nebol. Takáto otázka vás proste vyvedie z miery a nikdy nebudete na ňu pripravení.
Preto je niekedy fajn a vlastne aj úplne legitímne, tváriť sa, že nerozumiem. I keď...niekedy dokelu fakt nerozumiem.
O ostatných národnostiach mojich detí vám poviem zas inokedy. Mám ich veľa, nebojte sa. Aj detí, aj národností aj príbehov.
A ozaj! Občas si zanadávam po poľsky. Lebo poľštine rozumie len jedno dieťa. Najmenšie zlo, viete ako. Do diabła! (To je niečo ako české k čertu s nima! Jedna z kolegýň totiž mówi po polsku.)
Skutočný príbeh
Komentuj
14 komentov k blogu
1
ssnehulienka
21. 4.apríla 2017 00:59
chytlavo pises
5
Napíš svoj komentár