Ako sa zamilovať do Poliaka a jeho starkých a neumrieť pri tom z poľského (ne)dabingu

Idem od svojho chlapca. Ráno o štvrtej vstal, na 15 minút odišel a potom ma ešte prišiel vystískať s mokrou hlavou pred odchodom do práce. Taký je môj chlapec.

Pre všetky dievčatá je ich chlapec ten najlepší, pokiaľ teda nechodíte zrovna s niekým, koho neľúbite. Ale ten môj je fakt naj! Moji rodičia boli vždy snaživí, láskaví a v miere povestnej nerozmaznanosti mi dopriali v podstate všetko,  čo mi na očiach videli. Ale starostlivosť, akú dostávam od tohto človeka... tej sa asi nič na svete nevyrovná, je to úplne iný typ lásky. Nikdy v živote ma nikto nezahŕňal takou obrovskou láskou. Nikdy. A že pokusov bolo ojojooooj. Tento chlapec si ma vybozkáva vždy, keď môže, nechce mi pustiť ruku ani keď nastupujeme do električky a dvere sú len pre jedného. Keď vravím čašníčke, že zaplatím v hotovosti, môj Mišo povie: "Nie, nie, kartou prosím, zaplatím to ja." Potom sa naňho odujem, že to vyzerá jak keby som bola neschopná čo i len jednu večeru zaplatiť, lebo keď som uňho, trvá ešte aj na zaplatení môjho lístku na vlak. Takú odutú ma môj Michał potom vystíska a nepustí nasledujúce 3 minúty.

V nedeľu ma zobral k svojej babci. Babcia o ničom nevedela, lebo Mišo má rád prekvapenia a prišlo mu v poriadku takto vyšokovať svojich vyše 80-ročných starkých. I keď ja som sa bála, že by mohli z tej jeho Slovenky dostať infarkt. Ale nedostali! Babka pochopila všetky Mišove mikronáznaky v telefonáte a nič sa nevypytovala, aj keď netušila o mojej existencii. Z Mišovho "prídeME" babka hneď pochopila, že na kompót treba štyri pohárky, a štyri tanierky na najlepšie fašírky môjho života. Všetci sa tvárili, že nič a ja som prežila jeden z najkrajších dní v Poľsku. (Čo sa mimochodom veľmi ťažko určuje, lebo ja osobne som v Poľsku iný než nádherný deň ešte nezažila a to som tam bola veľakrát už predtým, než sa začalo naše poľské randenie.)

Po takom parádnom obede (ozaj, mami, zjedla som misku boršču!!), šiel môj Michał umyť riady. Reku, pomôžem mu, čo by som to bola za frajerku. Ale babka, že "o jejuu, moja, nie. Chodz, idzemy do ogrodku." (Przepraszam za moju poľštinu, fakt to ešte neovládam.) Mišova kochana babcia mi ukázala každý centimeter jej výsadby v záhradke. A že fakt mala vysadený každý jeden centimeter! Neklamem. Tu ruže, hen cukety, uhorky mi tlačila, aby som si vzala. Pohár domáceho medu sa už natriasa v mojom ruksaku. "Otvor rúčku" a už mi sypala jediné tri maliny, čo tento rok vyrástli na kríku a ospravedlňovala sa, že nemá viac. Keď sme šli od starkých domov, nadšene som o tom Mišovi rozprávala, aká milá jeho babka bola, že mi všetko chcela ukázať. A Mišo sa začal smiať, aká som naivná. "Prosze cie, kochanie! Hádam si nemyslíš, že ti babcia chcela pol hodinu len tak ukazovať cukety a sliepky. U babci sa nič nedeje len tak. Isto chcela, aby ťa videli susedky. A ešte nechcela, aby si umývala riady, keď si šla za mnou. Si predsa hosť."

Potom sme sa ešte dosť smiali, na starkých, na nás, na sliepkach a Mišo sa zlostil, že babka tento rok nenasadila hrášok a tak ho kúpil za kilo a doma sme ho zlúskali pri filme s poľskými titulkami. Poviem vám, poľský lektor je asi jediná vec, ktorú na Poľsku fakt nemám rada a príde mi zároveň pomerne smiešna. Ale na všetko v živote sa dá zvyknúť. Ale vedeli ste, že Poliaci majú lektorovaných ešte aj Simpsonovcov? Minule som skoro vyprskla polievku na počítač, keď ich môj kochany muž pustil a okrem pôvodného amerického dabingu sa ozval aj vážny 60-ročný hlas poľského lektora.

A tak si pomaličky zvykám na poľské "tak i nie", na domáci med, na skvelú poľskú muziku, kompót a pirohy a w końcu mi možno aj to lektorovanie prejde dolu krkom. Ľúbim toho človeka a nehorázne ma teší, aký má okolo seba svet. Snáď budem doňho jedného dňa úplne patriť aj ja. Aj keď dovtedy pretečie ešte veľa vody, ako hovorí môj Misiu.

 Skutočný príbeh

24 2 0 0 5

Komentuj

12 komentov k blogu