Čo ma naučili moje deti o stave dospelosti

Dospelosť, to je vám taká ošemetná vec. Ani neviete ako a už ste dospelí. Ani neviete ako a zrazu sa pristihnete pri podpisovaní hypotéky, na pohovore do dream jobu, s tehotenským testom v ruke, so snubákom na prste. Zrazu ste dospelí, musíte variť večer, aby ste na druhý deň mali čo jesť na obed, musíte chodiť na kávu s kamoškami, lebo sedieť na zemi sa v tých štekloch a čipkovaných šatách veľmi neoplatí.

Nie, toto nie je môj život, ani zďaleka, vlastne ani jedna z vyššie spomenutých vecí nie je súčasťou môjho života. Teda... akurát to s tým varením obeda. Až dodnes som si myslela, že už som dospelá. Však nebývam s rodičmi, chodím síce do školy, ale chodím aj do práce, viem sa o seba postarať a na základe mojej práce viem, že sa dokážem postarať aj o niekoho iného. O to viac, že ten niekto je 15-členná skupinka ročných detí. (Nie jednočlenná skupinka 15-ročných detí, aj keď kto vie, čo je vlastne horšie.) Super! Vravím si... mám zo seba fakt dobrý pocit.

Mala som. Fakt som mala zo seba dobrý pocit, až kým neprišiel dnešný deň a moje deti mi nedali pocítiť nič iné než to, že som neschopné decko a ony sú tí uvedomelí adults. Malí ľudia, veľké problémy. Neverili by ste, ako veľké.

Všetko to začalo ráno, keď sme sa napapali a kreslili sme si. Som zástanca toho, že by si mali deti po sebe upratovať. Nech si zvyknú, nech sa naučia a popravde, nech sa tak trochu aj neprerobím. Po kreslení som začala spievať "Clean up, clean up" (brutálne ich to vždy nemotivuje), ale nikto nejak špeciálne nereagoval. Len jeden, začal zbierať papiere a pri tom si nahlas povzdychol: "Já mám ale hodně práce." A s ustarosteným pohľadom zahodil papiere do triedeného zberu. (Moje deti vedia triediť lepšie než ja, na prechádzke vždy kričia: "Heleee, popelnice na recyklaci!")

Ďalším vtipným bodom dňa bolo, keď si odo mňa vyžiadali pesničku "I´m friends with the monster that´s under my bed". (btw, ešte mi jeden chlapec aj zaspieval túto vetu a tváril sa pri tom ako Rihanna, aby som vedela, čo presne chce pustiť) Ale Eminem feat. Rihanna im bol očividne málo, tak som im na ďalšie vyžiadanie pustila One Republic, lebo "my daddy likes this music". Po chvíli pozorovania krokodíla v klipe Counting stars, chlapec, čo predtým spieval Rihannu, vyskočil ako Mick Jagger po dvoch dávkach a zakričal: "Rock´n´Rooooool!"

Najsmutnejšie bolo pre mňa ale pozorovať, že ony majú vzťahy a ja nie. Normálne reálne vzťahy, ľúbia sa, potajomky sa v záhradnom domčeku boškajú, niekedy aj nie potajomky, držia sa za ruky, predstavujú svoje polovičky svojím matkám. A mňa nikto nebošká v záhradnom domčeku, ani len potajomky, nikto ma nechce predstaviť svojej mamke, nikto mi nedonesie kytku zo sedmikrások. Ach. Moje deti majú bohatší vzťahový život než ja. Ako to viem? Dnes som si to všimla ešte viac než inokedy. Napríklad, keď Honza dnes dal pusu svojej frajerke, ona povedala: "au" a on na to nekompromisne, šušlavo a so zvrášteným čelom: "TO NEMYSLÍŠ VÁŽNĚ JAKO!" To máte tak, keď 3-roční ľudia majú vzťahy. Potom majú aj vzťahové problémy. Ja mám len problémy, tak sa mi zdá.

Alebo sa dnes stalo aj to, že jeden chlapček, očividne opitý a dezorientovaný láskou, prišiel za mnou. Pýta sa ma:
-Nevíš, kde je Ellinka?
-Kdo?
-No moje láska přece!
Vykotúľali sa mi dve slzy, potajomky som si ich utrela a povedala mu, že fakt neviem, kde je jeho láska. Ako som to mohla vedieť? Neviem ani kde je tá moja, doriti!

A na samý koniec, treba povedať, že deti majú aj nočné mory. Ale fakt strašidelné. Mne sa napríklad sníva, že som nespravila skúšku a chodím ju stále dookola opakovať, alebo že mi manžel uteká od oltára. (btw do akej miery sny odrážajú ľudskú psychiku? Dúfam, že nie veľmi.) Ale čo je to oproti detským snom? Deti majú nekonečné nočné mory. Dnes som počula zo spálničky strašné plače, kriky, vresky. Prídem, Otík celý spotený. Tak sa ho pýtam, či mal nejakú nightmare a on že hej a zase vresky. Po chvíli som ho presvedčila, nech sa ide pomojkať ku mne, že bude lepšie. Ako sme sa tak mojkali, Otík zdvihol ku mne tvár a vyliezlo z neho: "Zdálo se mi o zajících." Vraj ho štípali po tele a nechceli sa s ním kamarátiť.

Priatelia, the struggle is real! Moje deti zvládajú svoju nedospelú dospelosť lepšie než ja. Sú to malí ľudia, čo majú veľké problémy. Tak sa k nim treba aj stavať, nezabudnite. Treba ich brať vážne.

Tak. A čo vy? Ešte stále máte pocit, že patríte do kategórie Adults?

 Skutočný príbeh

19 3 0 0 2

Komentuj

19 komentov k blogu