Čo ma naučili moje deti o stave odlúčenia

Prišla som do škôlky po 2 mesiacoch. Celé leto som oddychovala od detisiek a ony odo mňa. Kolegyne chodili do práce, ale ja som povedala, že čaute kočky, dobre sa mi o tie deti postarajte, ja idem na Slovensko. Že som celé leto aj tak utierala zadok nášmu decku, je už iný príbeh. Tešila som sa na tie cudzie deti, cudzie vlastníctvom a aj materinským jazykom. A veruže dobre, že som sa tešila.

Ráno som síce vstala s nechuťou, ale po hodinovej ošemetnej ceste všetkými dopravnými prostriedkami, som odomykala bránku a s úsmevom sa na mňa rútila prepracovaná mamička. Celá šťastná, že konečne mohla odložiť dieťa a ísť do práce, na mňa zakričala jedno veselé: "Hello!" a utekala, aby som jej to dieťa náhodou nestrčila späť do rúk. Vedela som ju však pochopiť, prepracovaný rodič je aktuálne diagnóza, ktorú vám potvrdí hocijaký lekár a potvrdíte mi ju aj vy, ak máte doma aspoň jedného - dvoch capartov. Šla som si obuť moje ružové ortopedické prezúvky, na ktoré nedám dopustiť a počula som nejaké plače zo šatničky. Nech si plačú, vravím si, mne ranná začína až o 10 minút.

Deti sú velice smiešne stvorenia, najmä keď vás vidia po dvoch mesiacoch. Dúfala som, verila som, že sa mi všetky hodia okolo krku. Teda okolo nôh a pásu, aby som bola presnejšia, čo sa týka detskej výšky. Vyobjímala som sa s kolegyňou, prehodili sme pár viet a potom mi kolegyňka vraví: "There´s Damian in the classroom." Damiana mám rada, i keď niekedy vie ten malý čert prechcať aj dospelého človeka. Vošla som do triedy, bol tam ozaj len štvorročný Damian. Zaiskrili mi očká, fakt som ho rada videla a chcela som ho objať. Zakričala som:
-Hey, Damian!
*Damian na mňa škaredo zazeral.*
-Can you remember me, Damian?
*kamoš zvráštil obočie, ako keby ma pustili zo psychiatrickej liečebne a dodal len suché britské: NOPE.

Rozorvalo mi to srdce na desať kúskov. Ako je možné, že si ma nepamätá? Veď mi kedysi položil tú mimoriadne pálčivú otázku, keď mi ležal na bruchu, potľapkal ma po ňom a opýtal sa: IS THIS WHERE THE BABIES COME FROM? Táto nepríjemná storka už stokrát obletela mojich kamošov pri pive a myslím, že ju už niektorí hovoria aj bez mojej prítomnosti. Ale to je iný príbeh.


So sklamaním na srdci som sa vrátila za kolegyňou, suchopárne som poznamenala he doesn´t know me a ona ma súcitne poklepala po pleci. Bolo mi smutno a tak som sa šla poňuňkať s bábätkami do jasličiek. Tie určite nebudú namietať ani odvrávať. Síce ani neodvrávali ani nenamietali, no kolegyňa sa na mňa zhrozene pozrela so slovami to bych radši nedělala.
-Prečo? pýtam sa jej s počudovaním
-Víš, když jsi byla na Slovensku, rozmohl se nám tady takovej nešvár...jednoduše řečeno, máme breberky.


Päť sekúnd som uvažovala, či sú to naozaj vši alebo nie, no pani riaditeľka mi aj bez mojich otázok súcitne prikývla a zašepkala: jo, vši... To bolo najdlhších päť sekúnd v mojom živote, dokonca aj v mojom živote učiteľky, kde sa vie niekedy aj jedna stotina utierania zadku tiahnuť pol dňa. Okamžite, ako môj mozog tento fakt spracoval, 6-mesačné krásne miminko som "hodila" do postieľky a kolegyňa mi s hrôzou v očiach podávala čajovníkový olej, aby som si ním potrela spánky, vraj to pomáha ako prevencia. Mám pocit, že som si polovicu fľaštičky skôr vyliala na hlavu. Spomenula som si na kamarátku, ktorá robila animátorku na Luniku IX. Krásna práca, ale o to ťažšia. Ja robím v prémiovej škôlke, kam oteckovia ráno nosia deti v Armaniho obleku a predsa mám úplne rovnakú šancu, že dostanem breberky. Po práci som si okamžite šla kúpiť tea tree oil a doteraz sa každý deň dvakrát ponatieram. Zatiaľ som nič nechytila, ale myslím, že tento pekný voňavý zvyk si ešte nejaký čas udržím.


Počas mojej prázdninovej neprítomnosti zo škôlky odišlo niekoľko detí, za niektorými mi bolo ľúto a niektorým monsters (pozn.autora: tak hovoríme nevychovaným deťom ) som sa trochu potajomky aj potešila. Veľa nových detí sme ale prijali, takže očakávam aj medzi nimi nejaké monsterky, ktoré nahradia tie moje staré. Učím sa tváre a mená nových detí, opakujem si tie, čo už poznám. Nie je to sranda, keď potrebuješ rýchlo vychovávať a ani zatohopána si nemôžeš spomenúť na meno tej malej monsterky.

Takto som si všimla na dvorčeku chlapca, ktorého som nepoznala a šla som k nemu, že sa teda zoznámime. Všimla som si, že sa s deťmi rozpráva anglicky, tak som sa spýtala:
-Where are you from?
-I come from Slovenia, ale mówię po polsku!

Prestalo mi biť srdce, prestala som dýchať a môj radar na poľských chlapcov sa nenormálne rozpípal. Keby ten chlapec chcel, mohol ma vziať na rande! Ale mal 5 rokov, chudáčik, tak som ho nechala ďalej sa hrať v pieskovisku a šla sa vyplakať kolegyni na plece.
-Proč všichni Poláci, kterých znám, mají maximálně 5 let? pýtam sa jej.
- I don´t know, darling. I tried to speak slovenian to him and he remembers a lot. He has even an accent!

Viete, komunikácia s týmito zahraničnými deťmi je niekedy náročná, ale s ich rodičmi je zväčša oveľa oveľa ťažšia. Slovíčka ťahám odniekiaľ až z päty, zisťujem, že viem po španielsky a prihováram sa malému Mexičanovi: Hola chico, cómo estás? Za pomoci ruských Da, Net, Rebjata a slovenských tvarov českých slov si dokonca s Mashou a Nikou zahráme kartovú hru. A keď si už myslíš, že si v niečom najlepší, alebo aspoň naozaj dobrý, príde malé japonské dieťa a ukáže ti, že si hovno a nič než hovno. Neviem, ako to tí Japonci robia, deti vychovávajú naozaj pekne a ešte sú tí krpci aj veľmi šikovní. Najviac mi ale srdce zaplesá, keď sa potajomky rozprávam po slovensky so slovenskými detičkami. Mám to zakázané, ale keď som s nimi sama, tak hneď vyťahujem materinskú reč a nejakú aktivitu na jej precvičenie. Ide im to stále pomerne pekne, aj keď skôr povedia, že si vážou boty než že si šnurujú topánočky. Na môjho ňuňu Poláka stačí keď pred výletom poviem Maš buty turystyczne? On povie Tak! A viac mi k šťastiu už ozaj netreba.


Viete, deti sú láska. Či už sú to Mexičania umývajúci si ruky v malých umývadielkach a rozprávajúci sa: Las manos, Mariáno? Las manos, Nikolaš! Alebo kochani Polaci, malí Pražáčikovia fandiaci Sparte, slovenskí junáci, ruské devočky, starí dobrí konzervatívni Briti alebo ortodoxní Izraelčania. Všetci sú láska, tí s krížikmi aj tí s malými jarmulkami. Blonďáci, Rómovia aj Japonci. Všetci totiž potrebujú utrieť riť úplne rovnako a všetci rovnako pekne vedia poďakovať. Na konci roka budem vedieť poďakovať v 9 jazykoch. Dobre mi tak, keď som si vybrala takúto prácu. Dobre som si veru vybrala. Fakt mi tie moje detiska chýbali.

 Skutočný príbeh

9 1 0 0 3

Komentuj

8 komentov k blogu