veľmi síce nechcem, ale aj tak mám nutkanie napísať ti pár slov. Ak nenapíšem, tak mi z toho všetkého, čo sa udialo, asi praskne hlava. Ja ani neviem, či by si to ocenil, či by sa ti páčilo, že ti niekto píše takúto patetickú sračku, ale mám pocit, že to musím niekde zo seba dostať. Je mi zvláštne. Je mi fakt zvláštne, keď sa pozriem na chodbu intráku a vidím, ako ťa vynášajú von. Je mi zvláštne, keď vojdem do intrákovej izby, lebo všetky izby na tomto intráku sú na vlas rovnaké. Ja vždy vidím tú tvoju. Tvoje obliečky s obrovskou škvrnou, tvoju čajovú súpravu, tú sviečku, čo ste večer predtým zapálili. Vidím, ako ti ruka padá dolu z postele. Nechcem to vidieť. Nechcem si ťa takého pamätať, alebo si vlastne nechcem pamätať túto udalosť vôbec. Nechcem si to pamätať, lebo nechcem, aby sa to stalo. Ale stalo sa.
Chvalabohu, okrem toho šedivého spoteného rána si pamätám z teba aj niečo pekné. Ako sme posledný krát pili spolu pivo a hovorili o budúcnosti, ako sme pili pivo aj predtým a rozprávali sa o bakalárkach, aj ako sme pili pivo na mojej narodeninovej oslave. Hej, teraz keď to prepočítam, vypili sme celkom dosť piva, za ten krátky čas, čo sme boli susedmi. Od toho dňa začal byť pre mňa čas relatívny. Čas relatívny a všetko malicherné. Škola, práca, materiálne veci. Tie mi nikdy nevrátia to, že som bola vždy nejaká lenivá ísť s tebou na longboard aj niekam inam než na chodbu nášho intráku. Zažiť toho viac. Spoznať ťa ešte lepšie než len z našich pivných a cigaretových susedských dejchánků. Strašne sa mi nechce ísť na longboard, ani počúvať tú skvelú hudbu, čo si urobil, ani si nechcem po tebe nič nechať na pamiatku, ani sa s tebou nechcem rozlúčiť. Prepáč. Bojím sa, že sa zacyklím z toho všetkého, ako sa stále prichytávam pri tom, ako si poviem, toto ukážem M., toto pošlem susedom, toto by sa M. páčilo. A potom tie 3 sekundy nechápačiek, že však M. už nie je. Ale blbosť, išiel na výlet, v októbri sa vráti, začína škola. Nie, M. už nie je.
A predsa stále si, niekde lietaš medzi nami a pekne sa smeješ na tom, čo vystrájame. Na tom, ako sa o tebe rozprávame. Ako sa na teba spomíname. Strašne dúfam, že si mal pekný život, že si bol šťastný a mal si naplnené srdce. Najlepší parťák na creepy hudobný vkus si bol a pôsobil si šťastne, ale ktovie, čo sa odohrávalo v tebe. Dúfam, že samé pekné veci. Je vlastne čudné o tebe písať v minulom čase, vždy musím upravovať správu, keď o tebe píšem niekomu.
M., je ťažké na teba nemyslieť a ani na teba nechcem zabudnúť. Hlava mi neberie, čo sa udialo, ale tvoj úsmev a všetky tie storky, čo si nám narozprával, budú navždy poletovať okolo mňa. A na trip s longboardami sa vydáme. Všetci, spolu. Aj s tebou. Z toho sa nevyvlečieš, nemysli si.
A sľubujem, že naša parta sa nerozpadne, ani keď už s nami nebudeš. Za chvíľu sa znovu budeme smiať z plného hrdla, keď upadne šok a smútok, lebo bez toho smiechu by sme neprežili na tomto plesnivom intráku. Parta vydrží. Aj keď už budeme všetci niekde inde.
Ľúbime ťa. Daj pozor na seba, nech už si kdekoľvek, M.
Tvoji.
Ps. Ako povedala V., ľutujem všetkých, ktorí ťa nemali možnosť spoznať.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
willbebetter
30. 8.augusta 2019 18:22
“Pekne”, realisticky si to opisala. Aj ja som si to prezila, a dokonca to bol tiez M. Hlavne som sa nasla v tej malichernosti vsednych veci, to mi uz ostane navzdy. Drz sa, nemali by sa take veci stavat
Napíš svoj komentár