Another longsome story a.k.a. Ako som sa rozhodol napísať prvý príbeh :D

Bolo ráno, keď celá táto udalosť sa začala rysovať, asi 3 mesiace dozadu. Bol som svieži, život bol celkom fajn, až na to, že žena mi ako obvykle zdrhla dakde preč na celý týždeň, čiže jediné moje útočisko bolo tak počítač, kamaráti a sem-tam aj vybehnúť von na kus zábavy s partiou. Avšak ten deň sa mi začal obracať život naruby. Dalo by sa povedať, že vďaka tomu dňu som dnes silnejší a skúsenejší človek, ktorý už vie, čo od života chce.

Došiel som do roboty a zistil som, že všetci nejak kašlú na moju osobu. To zistenie bolo dvojsečné. Zisťoval som fakty a našťastie kamarát bol tlčhuba a vedel čokoľvek a kdekoľvek zistiť. Preto som sa ho na rovinu spýtal, či o niečom vie. Ešte ráno na cigarete sme nič nevedeli. Tak som si teda pokračoval vo svojej robote, písal som si na messengeri a smskoval, keď že práca urobená už z minulého týždňa a nič mi nové nepristálo ani v e-maily a ani na stole. A zhruba okolo desiatej som zistil, že môj život bol doteraz iba klam.

Napísala mi jedna osoba, či náhodou neviem, kto je Marián. Hold, v tom momente Vás zamrazí a zistíte, že určite to má dobrý dôvod, prečo sa pýta. Následne mi povedala daná osoba, volajme ho Peter, že zisti si, čo robí tvoja drahá. Prišlo mi to podivné, keď že mi odpovedala cca v pravideľnosti jednej hodiny, ale to mi bolo jasné, že je vcelku normálne, keď že manuálne pracuje. V tom mi ale blikla jedna signálka: Nikdy predsa nevieš, čo sa deje dakde v prdeli a príde ti to mierne podozrivé, keď ju obťažujú niekedy vaše telefonáty. Tak som si teda povedal, že fajn, nebudem vyvolávať ešte paniku a nechám to všetko zatiaľ ležať na hromade. Potom možno ani nie za hodinu prišiel za mnou kamarát a povedal: "Kamarát, hľadaj si prácu. Tvoje dni sú tuna spočítané, ako i moje." A v tom mi ukázal výpoveď. Bol som trošku sklamaný, ale je to život. Nikdy som si nemyslel, že ak si človek robí poctivo svoju prácu a nerobí žiadne problémy a naopak je proaktívny a pomáha na firme s čímkoľvek mu príde pod ruky, tak by mal byť zrejme spokojný, ale hold, žijeme v dobe KPI, efektivity a outsourcingu. 

Následne už som len počítal dni do piatku, keď sa vráti moja drahá polovička. Samozrejme znavená robotou, ale jedna vec mi prišla prazvláštna. Jej výraz tváre. Bol iný, zmenený, akokeby sa niečo stalo. Samozrejme, nikdy nič nepriznala, bola dobrým chameleonom, ale to vlastne ktorá žena nie je, keď sa niečo stane. Nedostal som z nej nič, ale až na jednu jedinú vec, ktorá mi prišla podozrivá. Hovorí sa, že ak nájdete jednu špecifickú známku, tak viete, čo sa stalo a zistil som. Od toho momentu som prestal mať ku nej úctu, necítil som sa byť jej oporou a cítil som zradu. Viem, že to nikdy neprizná, viem, že bude tvrdiť navždy opak, ale v tento okamih sa vo mne zlomila tá posledná vec, na ktorej mi záležalo. 

"Čistý hnus!" mi zahučalo mysľou. Ale nevadí, žijeme spolu, nevyhodím ju, lebo ju mám vcelku rád. Ale čo sa stalo časom? Zbalila si veci, oznamila mi, že už takto ďalej nemôže a ja som len s úsmevom súhlasil. Viem dobre, prečo to tak bolo. Naučilo ma to jednému: Dôveruj len tomu, komu sa oplatí veriť a niekedy to nie je ani tvoja partnerka. 

Nie, nezabilo ma to vnútorne a nezabilo mi to dôveru v ľudí, to naozaj nie, ale zarazilo ma, ako môže človek urobiť niečo také. Ale má to jedno krásne pozitívum: Aspoň mi nakoniec nie je smutno.  

 Blog

2 1 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu