Keď sa vrátili do kaštieľa, Filipko utekal rovno do kuchyne. "Uvaríte nám dobrú hubovú polievku!" Kričal už pred dverami. "Dobre, dobre!" Smiala sa kuchárka. "Ale, aj my vám pomôžeme! Idem za Biankou a hneď sa vrátime." Povedal Filipko a už ho nebolo. O niekoľko minút sa vrátil, nie len s Biankou, ale aj s Dorotkou. V kuchyni, už očistili aj pokrájali huby. Dorotka povedala, že polievku si uvaria oni, ale že môžu im pri tom pomáhať. Kuchárka sa zasmiala, ale súhlasila. Bianka poprosila kuchárku, aby jej dala zeleninu ktorú potrebuje. Vyžiadala si; cibuľu, mrkvu, kaleráb, petržlen, zeler a pór.Keď jej všetko doniesli a očistili, ona s Filipkom a Dorotkou sa dali do krájania. Dorotka krájala kaleráb, na pekné kocôčky. Filipko najprv pokrájal pór na kolieska a potom pomohol Bianke krájať ostatnú zeleninu, na pekné hviezdičky. Kuchárka a jej pomocnice, sa na nich užasnuto pozerali. Keď mali všetko pokrájané, do veľkého hrnca naliali vodu a nahádzali do nej zeleninu. Keď sa zelenina začala variť, Bianka odstopovala presne pätnásť minút a pridala huby a soľ. Po ďalších pätnástich minútach, pridala v mlieku rozmiešanú múku s mletou červenou paprikou. Odstopovala ešte desať minút a kázala kuchárke, aby polievku dali dole z ohňa. "Kde si sa naučila variť?" Pýtala sa kuchárka užasnuto. "Nikde." Odvetila Bianka zo smiechom.
Keď sedeli v jedálni pri stole a jedli hubovú polievku, gróf Temesi poznamenal: "Mal si pravdu Filipko, z tých húb je naozaj dobrá polievka." "Varila ju Bianka. A ja s Filipkom sme jej pomáhali." Povedala Dorotka pyšne. "Čo že?" Neveril gróf vlastným ušiam. "Dorotka hovorí pravdu. Môžete sa opýtať kuchárky!" Ozval sa Filipko. "Tak preto vás nebolo vidieť po celý čas, od kedy sme sa vrátili." Smiala sa Žofka. "Otecko! Nehneváš sa na nás, však?" Obrátila sa Dorotka na svojho otca, tak nevinne a takým sladkým hláskom, že gróf sa nemohol na nich hnevať. Už aj preto nie, že tá polievka mu naozaj chutila. "Samozrejme, že sa nehnevám, ale na budúce, keď budete chcieť niečo navariť, aspoň sa opýtajte!" "Jasné!" Zasmiala sa Dorotka a pustila sa do druhého chodu. Bianka sa tiež zasmiala a dala sa do lievancov potretých lekvárom. Po večeri gróf oznámil, že v salóne je pripravený klavír, že na počesť jeho hostí im grófka zahrá pár skladieb. Presunuli sa do salónu a grófka Temesiová si sadla za klavír. Ostatní sa posadali na malé pohovky a stíchli. Dorotka s Biankou si sadli vedľa seba na najmenšiu pohovku, aby si tam nikto druhý nemohol sadnúť. O pár sekúnd zazneli prvé tóny. Našťastie, koncert netrval dlho. Približne o pätnásť, dvadsať minút, grófka vstala a pôvabne sa poklonila. "Bravo, bravo!" Natchínala sa grófka Kisová. "Ešte päť minút a začal by som zavíjať." Zašepkal Filipko Bianke, keď vychádzali zo salóna. "Poď do mojej izby, ale tak, aby ťa nevideli!" Povedala Bianka potichu.
"Dúfam, že tu nechceš zostať na veky!" Ozvala sa Bianka, len čo Filipko zatvoril za sebou dvere. "Čo to hovoríš, veď vieš, že..." A rozplakal sa. Bianke ho prišlo ľúto. "Neplač!" Hladkala ho po vlasoch. Aj jej bolo všeliak, ale pred ním musela byť silná. "Skoro ráno pôjdeme hľadať cestu späť. Obleč si svoje veci a nie túto maškaru! Nastav si budík na piatu a príď po mňa! Tak skoro ráno ešte nikto nebude hore a my sa kľudne môžeme dať do hľadania." "A pôjdeme domov?" Spýtal sa Filipko s nádejou. "Keď sa nám podarí nájsť cestu, pôjdeme." Vzdychla si Bianka. "Tak dobre. Ale, chcel som ti niečo povedať." Uškrnul sa ten malý. "A čo také?"
"Jozefovi sa páčiš. Všimol som si, ako na teba pozerá. Je do teba celý paf." "No určite!" Zasmiala sa Bianka. "Ty sa páčiš Dorotke. A ona sa páči tebe. A bude z teba malý gróf." Smiala sa Bianka. "A z teba, malá grófka." Smial sa aj Filipko.
Na druhý deň ráno, desať minút po piatej, Filipko zaklopal na dvere Biankynej izby. Bianka už bola oblečená a čakala. "Konečne, že už ideš!" Privítala ho netrpezlivo. "Veď je len päť desať." Bránil sa ten malý. "Dobre-dobre, len už poďme!" Pomaly vyšli z izby a potichu zišli po schodoch. Nehlučne otvorili vchodové dvere a vyšli von. Rozbehli sa do záhrady a dali sa do hľadania. Dve hodiny, prehľadávali celú záhradu, ale márne. To miesto, odkiaľ vyšli nenašli. Okolo siedmej sa rozhodli vrátiť dnu. "Poďme dnu Filipko, už je veľa hodín a sluhovia by nás mohli zbadať!" Povedala Bianka smutne. "Nesmieš byť smutná, veď zajtra to skúsime znova!" Utešoval ju Filipko a sám sa rozplakal. Bianka sa schopila a potiahla ho za ucho: "Hej, nesmieš plakať! Chceš sa páčiť Dorotke, či nie?" "A ty sa chceš páčiť Jozefovi?" "Nechcem!" Odsekla mu Bianka a potiahla ho, aj za druhé ucho. "Poďme už dnu, lebo naozaj bude zle!" Chytila ho za ruku a rozbehli sa naspäť.
Vrátili sa do svojich izieb a rýchlo sa prezliekli. Na šťastie, nikto ich nevidel a tak sa mohli tváriť, že práve vstali z postele. Keď o hodinu sedeli pri stole, nikto nezbadal na ich tvári smútok. Po raňajkách, prišiel starý mních a začal vyučovanie. Keďže, gróf mal hostí, rozhodol sa, že budú v záhrade a bude prednášať o prírode. Deti sa potešili, že nemusia sedieť dve hodiny zatvorené v knižnici, kde sa zvyčajne učili. Vyšli teda do záhrady a starý pán začal svoju prednášku. Keďže ich bolo osem, lebo sa k nim pridali aj Juraj s Pavlom a Malvínou, vôbec nebolo ľahké udržať disciplínu. Juraj s Pavlom sa nudili, tak začali trhať ovocie na ktoré dočiahli. "Otče, nedáte si jablko?" Ozval sa Pavol. "Alebo, nedáte si radšej hrušku?" Pridal sa Juraj s úškrnom. "Ďakujem vám chlapci, ďakujem!" Povedal starý mních rozpačito a pchal si ovocie do vrecák. Chlapci sa rozrehotali a núkali ovocie aj ostatným. Všetci si zobrali ovocie bez jediného slova, iba Bianka im povedala vyčítavo: "Načo trháte to ovocie, keď ho nechcete jesť?!" Nevedeli, čo jej majú odvetiť, tak sa radšej vztiahli. "Tak sa mi to páči!"
Chytila ju Dorotka za ruku. "Ale od teraz, si na nich musíš dávať pozor!" "Prečo?" Nechápala Bianka. "Zahanbila si ich a budú sa ti chcieť pomstiť." "Ja sa ich nebojím." Povedala Bianka a pekne sa usmiala na Pavla. Ten, keď to zbadal, očervenel ako paprika. Na šťastie, nikto to nevidel, okrem Dorotky.
Zvyšok vyučovania prebehlo v pokoji. Potom sa vrátili dnu, aby sa občerstvili s pohárom mlieka. "Čo budeme teraz robiť?" Opýtala sa Malvína. "Môžeme sa zahrať, letí-letí." Povedal Filipko. "A to je čo?" Spýtali sa všetci na raz. Filipko sa nechápavo pozrel na Bianku. "To je veľmi jednoduchá hra. Vysvetlím vám, ako sa to hrá." Povedala Bianka a dala sa do vysvetľovania. Zdalo sa im to zábavné, tak si všetci posadali v knižnici a Dorotka Doniesla Bianke tenkú deku. Bianka viedla hru a pod dekou sa jej pekne kopili osobné predmety hráčov.
Keď už tam bola pekná kôpka, pristúpili k druhej polovici hry. "Čo si zaslúži ten, ktorého predmet držím v ruke?" Spýtala sa Bianka, držiac ruku pod dekou. "Nech zaspieva!" Kričali dievčatá. "Nech zatancuje!" Kričali, Juraj s Pavlom. "Nech zarecituje!" Povedal Jozef. "Nech skáče na jednej nohe, okolo stola!" Kričal Filipko. Keďže, väčšina rozhoduje, bude spievať!" Povedala Bianka a vytiahla Žofkynu šatku. Žofka sa postavila, poklonila sa a zaspievala ľudovú pesničku. Potom nasledovala Dorotka. Tá, musela zatancovať. Po nej Filipko. Ten, musel obskákať celú miestnosť na jednej nohe. Po ňom nasledoval Jozef. Ten, zarecitoval a pritom nespúšťal oči z Bianky. Po ňom išiel Pavol. Ten musel zapískať jednu celú pesničku. Juraj musel spraviť, päťdesiat drepov. Keď prišla na rad Malvína, traja chceli aby zatancovala a traja aby zarecitovala.
Rozhodnúť teda musela Bianka. A tak, Malvína zarecitovala krátku báseň o láske. Dobre sa bavili. Ešte niekoľko krát sa všetci vystriedali, keď ich prišli zavolať na obed. "Keď vychádzali z knižnice, Bianka chytila Dorotku za ruku. "Pomôžeš mi vyviesť, Jozefovi a Malvíne dobrý žart?" Opýtala sa potichu. "Samozrejme, že áno, ale aký žart?" Potešila sa Dorotka. "Teraz nie, poviem ti to potom, keď sa naobedujeme!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár