odstupuje noc a odchádza sen..
Na nebi žiari Apolonov voz
a z lesov ide počut spev a hlas krásných múz.
A tam v lese...pod visiacimi vetvami stromu
leží,skrytá od každodenného zhonu..
zahalená v lístí a oblečená v slnečnej hmle
a je Vám krásná a to moc.
Je krásná ako jarný kvet,
jej vlasy sú ako lúče slnka
a akoby by nepoznali konca.
V očiach sa jej vidí modré nebo
ale pri jej pohladu každého zatrasie.
Na jej krídlach,
lahkých ako ranný vánok,
pod ktorými prežíva svôj spánok,
sa zatrblieta každá kvapka rosy
ktorá nezastudení jej nohy,hoci sú bosé.
Všade okolo rozdala svoju lásku
a všetci oslavovali túto krásku.
Rozdala aj svoju silu,
bolo toho ovšem vela,
pre úbohú vílu.
A tak tu leží,
vyčerpaná a schúlená
a radosti zo života zbavená..
Srdce ju bolí až ju to mučí
a vietor potichúčku skučí.
Z oblohy už vzdaluje sa voz
a z lesov utíchajú hlasy múz.
Miesto toho na oblohu vpláva luna
a na hviezdnu harfu hrá strieborná struna.
Víla vyčerpaním naposledy otvorí oči,
ked si jej srdce povyskočí.
Vidí okolo seba svoju lásku a rozdanú silu
a to rozveselí aj úbohú vílu.
S kludom v srdci a mieru v myšlienkach,
jej klesajú viečka
a blednú jej červené líčka.
Ten čas nastal,nejde vrátit,
však víla nemá už čo stratit.
Okolo je tma a dohasol vílin plameň,
ktorý rozdával teplo ako z vyhriatych kameňov.
Utichla harfa,zmlkli zvuky v dialke
a v smútku sa rozplakali aj tvrdé skaly.
Každý sa lúčil s dobrou vílou,
obdarovaný jej silou.
A dalšie ráno pod tým lístím,
tam kde spala krásná víla
sa objavila ruža,krásná a biela.
A čo dalšie po nej zostalo?
Všetko,čo z jej sily kvitlo.
Ale to hlavné,čo v sebe každý nosí
je samozrejme láska.
Neveríte?Však si to každý raz skúsi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
desiree
22. 12.decembra 2007 18:45
Velmi pekna basen. Zaujimavy napad.
Napíš svoj komentár