Podnapitá. Nie tak celkom pri zmysloch. V takom stave však boli všetci. Hudba hrajúca v pozadí dotvárala atmosféru. Pár mladých ľudí fajčilo jointa a zvyšok sa s fľašami v rukách kymácal do rytmu.
Objímal ju rukami okolo štíhleho drieku. Sem- tam si odpil z fľaše a pobozkal ju na líce. Vždy sa jemne usmiala a privrela oči. Pevne sa držala jeho tela a nechcela aby táto noc niekedy skončila. Jedna pieseň striedala druhú. Jeho ruky postupne skúmali aj zvyšky tela. Hladil ju raz vyššie, inokedy nižšie. Žiadostivo. Vášnivo. Bozkával náruživejšie... Noc v alkoholovom opojení.
,,Poďme hore, “zašepkal jej do ucha.
Zachvela sa. Túžila po tých slovách. Zahľadel sa na ňu. Usmial sa. Uverila jeho očiam. Boli láskavé a ľúbili. Vzal ju za ruku a s úsmevom ju viedol hore schodmi. Mala oči len pre neho. Zmätená dotykmi neschopná uvažovať a vytriezvieť. Zatvoril dvere, pozatváral okná.
Stony, výkriky...žiadosti o pomoc, plač. Dvere sa otvárali a zatvárali. Vošiel jeden, druhý, tretí. Jeden vyšiel vošli dvaja. A ďalší a ďalší...Plač ustal. Dvere už ani nezatvárali. Len vchádzali a vychádzali.
*****
Prešli dva dni. Slnečná nedeľa sa pomaly chýlila ku koncu. Slnko zapadalo za vysoké jedle a vrhalo posledné tiene. Obloha sa sfarbila do ružova ba kdesi vrhala aj fialové odtiene. Mala jedného vytrvalého pozorovateľa. Mladé dievča schúlené na posteli s dokorán otvoreným oknom. Dívala sa na oblohu a snažila sa nemyslieť. Hľadala len nové farby či tvary v oblakoch.
Teraz mohla pozorovať i lietajúce netopiere ponad oblok. Hľadala akúkoľvek zámienku nevstať z postele a nevenovať sa všedným povinnostiam. Kníh rozložených na stole sa nedotkla celý víkend a neplánovala to ani dnes. Už si nič neplánovala. Už nevedela kto je. Cítila sa akoby nepoužívala svoje telo. Ako keby bolo niekde inde a ona ho nevedela nájsť. Možno sa ho snažila nájsť vo farbených oblakoch, či bzučiacom hmyze. Možno ho už ani nájsť nechcela.
Niekto zaklopal na dvere.
,,Zarka, poď sa najesť.“
,,Nechcem, “zašepkala.
,,Zara!“
Dievča pozbieralo posledné sily. Zhlboka sa dvakrát nadýchla, aby jej hlas pôsobil pokojne.
,,Nechcem, “zakričala.
,,Tak zostaň hladná, “odpovedala mama.
Zostane. A vôbec jej to nebude prekážať. Necítila už ani hlad, ani smäd, ani túžbu, lásku či nenávisť. Nič. Len obrovskú dieru, zvanú ničota, ktorá nemá žiaden okraj, po ktorom by sa mohla vyšplhať. A mala by vôbec silu? Chcela by ešte? Sama by to nedokázala.
Dievča ešte chvíľu hľadelo na nočný hmyz, ktorý už mala aj v izbe. Iba tak hľadela a viečka jej pomaly klesali. Bezmyšlienkový deň prešiel do nepokojného spánku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
9. 5.mája 2013 16:45
zacina to zaujimavo... kedy bude pokracovanie?
Napíš svoj komentár