Po prečítaní, prosím, spáliť.

Ahoj,
volám sa Klára a toto je môj príbeh. Neodsudzuj ma dopredu a ver, že nič z toho, čo čítaš som nikdy nechcela urobiť.

Prvýkrát sa to stalo, keď som mala trinásť. Trinásťročné decko bez problémov a stresu s kamarátmi a s dovtedy perfektým životom. Bol pekný slnečný deň a otec mi sľúbil zmrzlinu.

Vzal ma do náručia a povedal: ,,Niečo sladké pre moju princezničku.“
Pobozkal ma a privinul si ma. Čakala som, že pôjdeme do kuchyne. Veď mi predsa sľúbil zmrzlinu. Namiesto toho ma zaviedol do spálne.

Nič som sa nepýtala. Svojmu otcovi som dôverovala. Zatvoril dvere a mne nádej. Sľúbil niečo sladké. Pri písaní tohto listu sa tomu smejem.

Život šiel ďalej. Aj už nie s usmiatym energickým deckom ale iba akousi bábkou, s ktorou si jej otec robil dobre. Pravidelne. Stále dlhšie.

Rástla som a stále som dúfala, že otcovi sa páčia len trinástky. Žiaľ, mýlila som sa. Veď mýliť sa je ľudské. V tomto prípade je to však skôr zverstvo. Odvtedy som na žiadného chlapca ani nepomyslela. Boli mi všetci odporní.

Takto to šlo dva roky. Ak sa pýtate prečo som sa nebránila je to otázka na mieste. Raz som to skúsila. Okrem troch hodín v rodičovskej spálni som mala nepekný monokel.
Mama si nič nevšimla. Bola zaslepená otcovou údajnou láskou.

Pri nej mi stále vravel aká som múdra a poslušná dcéra. A mama prikyvovala a usmievala sa. Mama... Slovo, ktoré by malo vzbudzovať lásku a hriať pri srdci. To slovo mi je dnes odpornejšie ako sex. Dala sa nazvať len pobehlicou.

Otec si doviedol domov kolegov, že si idú pozrieť futbal. Tss, futbal. Už pri vstupe do bytu z nich sálal alkohol a oči im žiarili žiadostivosťou. Futbal sa nepozeral. Ani nezapli telku.

Bolo to hrozné. Bála som sa, no oni len vraveli, že to bude dobré. Možno tak pre nich. ,,Našťastie“ v dverách zaštrngotali kľúče.
Zakričala som na mamu. Otec sa len zasmial. Mama vošla do izby a tašky jej vypadli z rúk.
,,No tak, zlato,“ usmial sa otec.
Len to jej stačilo. Nepomohola mi. Nepovedala mi ani slovo. Len sa ním nechala vyzliecť.

V tú noc som ušla z domu. Už pre mňa žiadny rodičia neexistovali. Sama som sa čudovala, prečo som to neurobila skôr. Šla som za kamarátkynim frajerom. U ňho sa dalo zohnať čokoľvek. Čudoval sa načo potrebujem toľko heroínu, ale povedala som mu, že chystám párty.

Zašila som sa do jednej schátranej budovy, ktorú magistrát nechce zbúrať. Ubehol týždeň, čo som tu. Prv som dúfala, že heroín nebudem potrebovať a že zomriem od smädu. Ale napila som sa. Tak plním striekačku, ktorú som dostala grátis k nákupu a píšem posledné slovíčka tohto listu.

Prosím, po prečítaní spáľte.

 Blog

43 0 0 0 0

Komentuj

26 komentov k blogu