Sladké sny-18.kapitola Stretneme sa,láska

Nevedela som či im to povedal,alebo im jednoducho došlo jedlo.Celý deň som nejdela až večer prišla Klára.Len čo vošla začala sa šialene smiať.
,,Nevidím na tebe nič výnimočné,“zahlásila akoby mimochodom.
,,Naozaj?“prevrátila som oči.
,,Hej,ale máš prácu,vieš?Mala by si byť šťastná také veci sa tu často nedejú.“
,,Akú prácu?Kde?“
Možno som práve dostávala možnosť na útek.
,,Budeš robiť fajnovú šľapku,dobre sa vykúpeš a pôjdeš,“smiala sa.
V tom momente som jej chcela vyškriabať oči a znetvoriť jej tvár.
,,Choď si ty,ja nikam nejdem,“povedala som.
,,Ha!A ver,že pôjdeš.Nezáleží to od teba,princezná,“natiahla striekačku, ,,treba platiť za to,že si tu.“
,,Tak ma pustite,“kľakla som si k nej.
Bola som tak bezradná,že som dokázala prosiť o pomoc úhlavného nepriateľa.
,,Robíš nám biznis pusa,neodídeš len tak,“smiala sa.
Bezmocne som si sadla a čakala na dávku.
,,Ale môžem ti povedať,že Lukáš sa má fajn,hlavne po tom,čo tu včera bol,“povedala.
Stŕpla som.
,,Čo ste mu urobili?!“zľakla som sa.
,,Nič,čo by sme doteraz nepraktikovali.“
Stále sa smiala.Tešilo ju nešťastie iných.Bol to taký druh ľadovej kráľovnej,ktorej srdce treba rozmraziť len vlastnými zbraňami.Na ňu slová nikdy neplatili.Trebalo použiť striekačku.
S ihlou sa už blížila k mojej žile.Musela som sa ovládať,aby som nepodvolila.No tie kúsky človeka,akým som bola predtým sa vrhli na Kláru a prikvačili ju k zemi.Prvá fáza dokončená.Odľahlo mi,no to najťažšie ešte len malo prísť.Nezdávala sa.Bola silnejšia ako ja,lenže vo mne bola zlosť.Hnev potláčaný dlhé mesiace.Vykrútila som jej ruku a silno otrieskala hlavu o zem.Vytrhla som jej striekačku a vrazila kam prišlo.Myslím,že to bolo do stehna.Zostala ležať na zemi.Vstala som a zaklopala na dvere.Takmer okamžite sa otvorili.
,,Mal by si ju skontrolovať,“zašomrala som napodobňujúc jej povýšenecký tón.
,,He?Čo?“muž,ktorý ma strážil preskakoval očami zo mňa na tmavú komoru.
Využila som,že mu trvalo trošku dlhšie kým pochopil.Udrela som ho do hlavy a kým ešte stál pomohla som mu za Klárou.Sama som nechápala odkiaľ sa brala tá sila a energia.Zamkla som za nimi dvere.
Kam teraz?Znervóznela som.Ešte som tu nebola a v oriaentácii mi nepomáhalo ani ostré svetlo.Teraz by som mala výhodu ak by bola tma.Ako na potvoru som nikdy nevedela nájsť vypínač.Oči mi už slzili a nechceli sa prispôsobiť.Poslepiačky som nasledovala tmavé škvrny a nechala som sa viesť hladkými stenami.
Chodba akoby nemala koniec.Pomaly som začala rozoznávať tvary.Červený koberec,stolík,vešiak,váza na kvety,zbraň...Zbraň!Takmer som zvískla od šťastia.Vzala som ju dúfajúc,že je nabitá.Každú chvíľu som už videla viac,ale nemohla som zostať na mieste.Zabočila som za roh.Práve vychádzali z miestnosti oproti dvaja ľudia.
,,Tak sme dohodnutí,“povedal vysoký muž v elegantnom saku a klobúku.
,,Sme,“odpovedal...bol to ten,ktorého sme videli s Viktorom v garážach.
,,Len ešte porozmýšľajte o Gruberovi,bolo by ho škoda.Je to nádejný mladý muž,ktorý by to v tomto biznise mmohol dotiahnuť ďaleko.“
,,Jeho rodičia boli zabitý kvôli tomu,že sa starali do našich vecí,myslíte si,že keby to vedeli aj s jeho bratom,nechali by to len tak?“
,,Ale oni to nevedia,“usmial sa muž v klobúku.
Otočil sa na podpätku a zmizol v dverách.Druhý muž za ním hľadel a keď odišiel,aj on sa vrátil do miestnosti,z ktorej vyšli.
,,N..!“
Niekto mi prikryl ústa a ja som nemohla vykríknuť.Otočila som sa.
,,Ako si sa dostala..?“
Zosypala som sa mu k nohám.
,,Laura,vstaň,musíme odísť,“povedal.
Šťastne som sa na ňho usmiala.Nič lepšie sa mi už prihodiť nemohlo.Pomohol mi vstať a viedol ma k dverám,do ktorých nedávno vošiel ten muž.Bola to malá predsieň.Prejsť dverami znamenalo slobodu.Podal mi nejakú bundu a aj on sa obliekol.Okolo hlavy mi omotal šál a natiahol šiapku.Keby sme neboli v takej stresujúcej situácii šúľala by som sa od smiechu.Teraz som sa však triasla a ledva stála na nohách.
Chytil kľučku,s obavami sa na mňa pozrel.Prišlo mi zle od žalúdka,čo ak je zamknuté?Napriek našim obavám ju stlačil.Dvere sa s vŕzgotom,ktorý sme neočakávali,otvorili.Dnu začal fúkať studený vzduch.Prevracal noviny a niesol ich niekoľko metrov od ich pôvodného miesta.
,,Rýchlo,“posúril ma Lukáš.
Vybehli sme z domu.Neobzerali sme sa.Ten dom ani jednému z nás neprinesol žiadne pekné spomienky.
Brodili sme sa hlbokým snehom.Vedeli sme,že ak nás teraz niekto uvidím je koniec.Bolo nám jasné,že to mohli byť naše posledné spoločné minúty.Čo najtichšie a najrýchlejšie sme sa dostali k lesu.Medzi stromami bolo menej snehu ako na otvorenom priestranstve,no i tak sa nám kráčalo ťažko.
Za sebou sme počuli psi.Obaja sme zastali a zúfalo sme sa obzerali za seba.Štekali čoraz hlasnejšie a navyše sa k nim pridali aj ľudské hlasy.To nás vyhrabalo zo snehu a donútilo bežať.Srdcia nám bili ako na poplach a dych už nestačil.Znova sme sa dostali na čistinu.Cestička,ktorou sme šli nás doviedla k malému jazierku.Lukáš sa na mňa pozrel.Z jeho očí sa dalo čítať čo chce urobiť.Bez okolkov som si zobliekla bundu a podala mu ju.Postavili sme sa na kraj jazierka.Chytil ma za ruku.Obe naše dlane boli chladné no srdcia,ktoré ten dotyk zohrieval boli plné horúcej lásky.
Psi boli čoraz bližšie.Nemohli sme dlhšie čakať.Mierne sme pokrčili kolená.Počula som Lukášov hlboký nádych a urobila som to isté.Pľúca sa mi naplnili mrazivým vzduchom.Odrazili a ponorili sme sa do ľadovej vody.
Chcela som vykríknuť.Vyskočiť z vody a radšej sa nechať zabiť hneď ako si zvoliť takú pomalú smrť.Voda bola strašne studená.Zmrazovala v pľúcach posledné zásoby kyslíka.Telo mi meravelo a nedokázala som sa hýbať.Mala som pocit,že horím.Lukáš ma stále držal za ruku.Oči som mala zatvorené,ale vedela som,že ešte musíme prečkať pár minút.No ja som nikdy nevedela vydržať ponorená dlhšie ako viac sekúnd.Ale nemohla som Lukáša sklamať.Prežiť bola teraz priorita číslo jeden.
Čosi ma ťahalo hore.A je po všetkom,pomyslela som si.Našli nás.
Konečne som sa dostala nad hladinu a zhlboka som sa nadýchla.Dostať do tela kyslík bolo po pobyte v takej studenej vode bolestivé.Napriek tomu som bola šťastná,že konečne cítim vietor v mokrých vlasoch.Mohlo to byť posledný krát.
Už len pár sekúnd.O chvíľu bude po všetkom.Čakala som na výstrel a konečne na slastný pokoj.
,,Laura,otvor oči.Už odišli,“povedal Lukáš.
Prekvapená som otvorila oči a zvedavo som sa obzerala okolo seba.Prekvapil ma chlad a tma.Čakala som niečo iné.
,,Si v poriadku?“spýtal sa.
,,Som.“
Čo bolo klamstvo.Priam som sa tešila na smrť.Samu ma to prekvapilo.Takmer som sa nespoznávala.
,,Vylez z vody.No tak,Laura,“ťahal ma.
Na studenú vodu som si pomaly zvykala.Nechcela som z nej odísť.
,,Zmizni z tej vody!Okamžite!“
No dobre,priznávam,toto mi nevyšlo.Vyškriabala som sa teda na pevnú studenú zem.
Prehodil cezomňa bundu,ktorá bola síce mokrá,ale predsa trocha zahriala.
,,Kam teraz?“spýtala som sa.
Snažila som sa hovoriť nenútene a ľahostajne aby som zakryla svoje obavy.Mala som pocit,že túto noc neprežijeme.
,,Neviem,ale musíme sa niekam ukryť.Tu je to príliš otvorené,“kráčajúc rozmýšľal.
Šla som pár metrov za ním.Premýšľala som,čo by sa asi stalo keby sme tam zostali.Ja by som robila prostitútku a Lukáš by bol mŕtvy?Nedovolím.Navyše som vždy mala niečo,o čom on nevedel...
Vrátil sa ku mne so zmučeným výrazom.
,,Netuším,“pokrútil hlavou.
Mala som v tom jasno.Prespíme pod holým nebom.Chytila som ho za ruku,ktorá bola teraz ľadová.Mlčky sme šli popri jazierku.Na jeho druhej strane bolo les.Blízko brehu rástli husto stromy.Tam smerovali naše kroky.Obaja sme vedeli,že táto noc bude ťažká.
Na našej novej posteli bola biela prikrývka len tenká,takže sme si obaja vydýchli.
,,Čo už narobíme,“povedal, ,,ľahni si.“
Bez rozmyslu som si ľahla na zem.Lukáš si hneď ľahol ku mne,aby mi nebola zima.Navzájom sme sa v objatí zohrievali.Bolo mi príjemne,napriek hlboko mínusovým teplotám.Pokiaľ Lukáš nezaspal snažil sa ma zohrievať.
Teraz som tu sama,ktorá nespí.Ležím pod nočnou oblohom v objatí muža,ktorého milujem.Každú chvíľu mu meriam pulz,lebo chcem zomrieť s ním.Počítam hviezdy a naslúcham jeho dychu.Na tvár mi padajú vločky a miešajú sa so slzami.Viečka mi pomaly klesajú.S myšlienkou,že sa možno zobudím v nebi z posledných síl poviem posledné slová môjmu milému.
,,Sladké sny,láska.“
Načiahnem ruku za ním,no nemôžem sa pohnúť.Sme sa lúke a všade je plno kvetov a slývajúcich vôní.Uteká odomňa pričom sa s úsmevom otáča a volá ma:,,Poď.“
Chcem ísť za ním,ale nedá sa.Stojím bosá na kope hliny oblečená do bielych,skoro presvitajúcich,šiat.Vlasy mi siahajú po lakte a ja sledujem,ako sú stále nižšie a nižšie.
Hystericky očami hľadám Lukáša.Stojí obďaleč a sleduje ma.V očiach má neurčitý výraz a jeho ústa niečo šepkajú.Nepočujem ho.Nedokážem rozoznať žiaden zvuk.Len ten šum.Odkiaľ vlastne ide?Obzerám sa,no nič nevidím.Už som po kolená v hline.Totálen paralizová,neschopná sa dostať preč.Ale prečo mi nepomôže?Prečo je čím som nižšie spokojnejší?Kam idem?Čo sa deje?Chcem sa spýtať,no ústa mám akoby zlepené žuvačkou.
Môj dych už rozrušuje hladký povrch hliny.Sype sa mi do úst,ktoré sa stále snažia niečo povedať.Už ho môžem počuť.Rozoznávam z diaľky jeho hlas.Kričí,volá na mňa.
,,Stretneme sa,láska moja.“
Hlboký nádych,pichanie v hrudi.Zoširoka som otvorila oči.Nad horizontom sa dvíhalo slnko.Bola som pokrytá mrazom.Všetko ma štípalo,bolelo...Neznesiteľná bolesť.
Sneh okolo mňa bol porušený.Premkla ma hrôza.Kde je?Trasúc sa som sa plazila po tých stopách.Bezmocnosť ma ovládala,zachvátila ma panika.Plazila som sa okolo jazierka.Zodvihla som hlavu.Svaly ma už nechceli poslúchať.Zato oči ešte videli dobre.
,,Nie!“kričala som,no z môjho hrda sa vydral žalostný vzdych.
Lukáš kľačal pri jazierku,nad ním stál muž a pridržiaval mu zbraň pri spánku.
,,Nie!“kričala som znova.
Vôbec ma nepočuli.Sama som nevedela,ktorý zo zvukov vydávam ja.Plazila som sa ďalej ťahajúc stŕpnuté nohy za sebou.Divo mi bilo srdce a ruky odmietali ďalej sa brodiť snehom.
Tĺklo ako o život,o ktorý mu šlo.
Rýchlejšie!Musím!
Padol k zemi.Jeho mŕtve telo ležalo ma mokrom snehu.
,,Nie!“zachrapčala som.
Cítila som ako mi nejaký železný hák vytrháva kúsky mäsa z tela.Bola to bolesť,strata.
Padol a už sa nevstane. Pokojná bledá tvár obrátená ku mne...Bledá ako smrť.Smrť ho zdolala,zomrel kvôli láske.No tá láska bude žiť navždy.
Muž so zbraňou sa otočil ku mne.Usmiala som sa.
,,Stretneme sa..láska...“

Všetci tam boli.Shahnas s Martinom,Denisa s Richardom.Erik,Nicolas,Kofi,Dávid...Laurin otec a malá Lin.Antoinette,Lorenzo a ich tri krásne deti.Všetci stáli na zasneženom cintoríne a potichučky plakali.Hľadeli na dva hroby,ktoré boli postavené vedľa seba.Na jednom meno Lukáš Gruber,na druhom Laura Gruberová-Miková.Nikto nechcel,aby sa na ich lásku zabudlo.Aj keď oni nevedia,že láska nezomrie nikdy.
Stretli sa s jeho rodičmi,Laurinou mamou.Všetci sú teraz spolu a hľadia dole na tých,ktorý si ich tak krásne uctili.

V zasnežených kanadských horách...

...našli dve mŕtve telá...Prebehol očami pár riadkov....Tehotnú 18-ročnú ženu a mladého 19-ročného muža.Žena bola v piatom mesiaci tehotenstva.Obaja boli zastrelení dosiaľ neznámymi páchateľmi.Polícia sa snaží vinníkov vypátrať...
Viktor hodil noviny do koša.Prechádzal sa parkom,keď už nevládal.Sadol si na odľahlú lavičku a vytiahol striekačku.Vyhrnul rukávy a priložil ihlu k žile.Na chvíľu zaváhal.Stiahol si rukáv späť a hodil striekačku do odpadkového koša...

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

31 komentov k blogu