ty, človek, ktorý to náhodou čítaš. Prečo píšem tebe... Lebo nemám komu.
X rokov nemám kamarátky, pretože ich vnímam ako nutné zlo a môj neblahý pocit sa znásobí hlavne keď ich vidím viaceré pokope. Mojich priateľov tvoria chlapci, s ktorými som v kolektíve presne tých spomínaných x rokov. Chlapci zbytočne neriešia, nekomplikujú a nad príležitostnými blbinami, ktorých sa dopúšťajú som sa naučila zasmiať a nie zamýšľať. S niektorými som si len vytvorila smutne obojstranne výhodný vzťah... Ja mám poznámky z prednášky a ty čas, ktorý mi venuješ. Na pive. Na káve. Na lavičke. Nuž bola som úplne spokojná až kým... Som nepotrebovala vypiť fľašu vína a riešiť, komplikovať, zamýšľať sa.
Ja tak zúfalo potrebujem rozprávať, že po možno dvoch rokoch píšem blog o hlúposti v snahe prísť na dobrý dôvod prečo to robím, kým opravujem písmenká, ktoré som stlačila a stlačiť nechcela, namiesto učenia, ktoré odkladám už týždeň, trápiac sa vecami, ktoré už nezmením.
Myslela som si, že láska je viac ako priateľstvo. Nedošlo mi, že moja láska bol aj môj najlepší priateľ.
A teraz tu sedím a rozmýšľam, či mi viac chýba pocit byť milovaná alebo pochopená.
Hlavná myšlienka:
Odporučte mi, prosím, dobrého, trpezlivého, nebojácneho psychológa v Košiciach, ktorý má rád výzvy.
Ďakujem
Denník
Komentuj
6 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
snad to bude pokracovat i v novom