Ďalší preplakaný večer.
Zasa raz opuchnuté oči.
Zasa raz treštenie v hlave.
O tomto je teraz môj život.
O smútku.
Depresiách.
O alkohole.
Cigaretách.
Slzách.
Bolesti.
Aj keď som ťa už skoro mesiac nevidela.
Aj keď neviem ako sa máš ani či si šťastný.
Aj tak prvé čo vidím keď ráno vstanem je tvoj snehovobiely úsmev.
Hnedé oči.
Svetlé vlasy.
Stále dookola mi znie v hlave tvoj hlas z toho večera.
Stále znova a znova cítim ten pocit prázdnoty a nehoráznej čiernej tmy.
Stále dookola sa modlím nech si šťastný.
Nech som šťastná.
Nech sme šťastní.
Spolu.
Neviem sa cez to povzniesť.
Nedokážem to.
Som úbohá.
Slabá.
Hlúpa.
Naivná.
No hlavne zablokovaná.
Môj život skončil 1.3.2012.
Zastavil sa v určitom bode.
V určitej sekunde.
A ďalej sa nepohol.
Stále žijem v tom období.
Zaseknutá v časopriestore.
To teraz som.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Lukáš