To je asi to čo by som mala všetkým povedať. Za to aká som.
Ale nepoviem to. Nikdy.
A všetci to vedia nečakajú odo mňa takéto slová.
Veď mám predsa pravidlo.
Milujem ťa,Prepáč a chýbaš mi nehovorím. Skoro nikdy.
Lebo akonáhle to poviem a počujem to zo svojich úst už to tak necítim.
Možno by som v niektorých prípadoch mohla od svojho pravidla ustúpiť. Ale nespravím to.
EGO.
Stále mi stačila k šťastiu jedna SMS.
OD NEHO.
Lenže už mu nemôžem hovoriť to čo ma trápi ani čo cítim.
On je potom nešťastný a to ja nemôžem chcieť.
Jeho úsmev je to prečo žijem.
A tak nevie,že v noci plačem.
Nevie,že mi je každým dňom horšie ani,že som stratila svoju najlepšiu kamarátku. Tú pre ktorú som každé ráno vstávala.
Nevie,že sa mi nedarí v škole a,že som zasa spadla tam odkiaľ som sa už pár mesiacov snažila výjsť.
Nevie,že keď nie je so mnou ale so svojim najlepším kamarátom tak ma zabíja a skoro stále plačem.
Nič nevie.
Keď mu to poviem je smutný a trápi sa.
Keď o tom nevie a ja sa tvárim,že je všetko v pohode usmieva sa. A to mi dodáva silu. Nič nie je silnejšie ani dôležitejšie ako úsmev od milovanej osoby.
Druhé pravidlo.
A ja ho milujem!
Milujem keď žiarli.
Milujem keď na mňa pozerá tým svojim nevinným pohľadom a tvári sa,že sa nič nedeje.
Milujem keď mi hovorí,že ma miluje a,že ho nemôžem opustiť.
Milujem keď vychádzam zo školy a vidím ho ako stojí na zastávke a usmeje sa keď ma vidí.
Milujem keď mi hrá na gitare a prosí ma nech spievam.
Milujem každý jeho pohyb,úsmev,žmurknutie alebo to s ako si ma pritiahne keď povie niečo za čo sa zaručene nahnevám
No zároveň myslím,že nemám právo byť s ním.
Má na lepšiu.
Na takú,ktorá pred ním nebude musieť skrývať,že pod "úprimným" úsmevom sa už nenachádza nič prečo sa oplatí žiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár