September, 1937
muž v hnedom klobúku a dlhom plášti
vraví si „Prečo preč nejdem??“
v slabom daždi
Na mesto tma spadla
slušní ľudia sa ukladajú ku spánku
pochybná myšlienka sa mu do mysle vkradla
prečo?? Prečo musel vystúpiť z pod strechy altánku??
Opretý o dvere spolujazdca
jeho drahého, malého auta
nie je to len zbabelá pasca??
z nočného podniku ozvala sa flauta
neďaleko
jedine miesto kde sa dá zabaviť
v tú neskorú hodinu
snaží sa zradu predstaviť
ale pred očami má len spomienky na rodinu
Úzka, prázdna cesta
na ktorej sú pohodené drobné odpadky
z týchto vĺn neexistuje záchranná vesta
„On to vedel, predsa,“ obzeral sa spiatky
z oboch strán cesty tehelné byty,
pred dverami pár schodov
svoju ľútosť v sebe sýti
„Ku koncu už nevedie veľa vchodov“
pri spomienke vraví si
Bojuje s vlastnými citmi,
snaží sa zniesť to
„Prosím, pane, pred rozhodnutím svieť mi“
hľadí len na jediné miesto
do okna na druhom poschodí nízkej budovy
v ktorom sa rozsvieti
muža zavalí studený pot
ich prvé stretnutie ma živo v pamäti
ako v detstve ukradli jablko a preliezali plot...
Muž pred vozidlom trie o seba dlane
vo svetle v byte muž objíme dievčatko
pozerajúc z chladného počasia dýchne si na ne
dievčatko sa skryje do náručia aby cítilo všetko
muž vonku skryje dlane do vreciek, a ucíti chlad svojej zbrane...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár