Túžiš niečo povedať, viem že áno

ako ťa mám chápať už vážne neviem

zhadzuješ ma a ešte len začalo ráno,

prepáč ale ja tvojim slovám naozaj nerozumiem




Na mokrej ceste obrazy svetiel

odrážajúce z lámp

ak som ťa urazil, to som spraviť nechcel

ale dnes ráno je pre mňa zaujímavejšie aj blikanie rámp...




Prečo myslíš že sa tebou nechám zviazať v zármutku??

Je pravda, že niektoré slová z tvojich úst naozaj zraňujú

neviem prečo, prečo zo šťastia chceš tvoriť plod smútku

Kde sú tie oči ktorými ľudia ľudí milujú??




Nedokážem počuť tvoj krik

preto prosím prepáč, ale už nie,

nedokážem hľadieť ako plač sa stáva zvyk

prosím prepáč, keď kričíš o vyslobodenie

a ja ťa kričať nepočujem...




Blúdim uprostred vašich krokov,

kráčam pred tebou, čo ma nevidíš??

Ja nedokážem zabudnúť na šťastie minulých rokov

Vtedy som ťa videl smiať, milovať, už to necítiš??




Už neviem či sa snažíš radosť prijať a opäť ju niekomu dať,

ako kedysi...

Mieniš sa ty ešte niekedy usmiať??

Úsmev je jediná ozdoba čo ťa spraví skutočne krásnou,

ale dnes ho vidieť len na hŕstke odvážnych

a to ma veľmi mrzí, preto si duša spojená s touto básňou

radosť chýba k tomu aby sa náš svet začal tvoriť z chvíľ prekrásnych




V ľuďoch vidím ako vyhasína hviezda

keď hľadám šťastie tam, kde chýba iskra

možno je to moja chyba, možno žiadam priveľa

možno som hlupák z ktorého nádej skoro zišla,

nech si kdekoľvek, ale hľadať ťa neprestanem, aby si vedela

že ty, ty si hviezda ktorá z oblohy zletela...




Usmej sa, prosím,

a spolu stúpme k hŕstke odvážnych...

 Úvaha
Komentuj
Napíš svoj komentár