ako ťa mám chápať už vážne neviem
zhadzuješ ma a ešte len začalo ráno,
prepáč ale ja tvojim slovám naozaj nerozumiem
Na mokrej ceste obrazy svetiel
odrážajúce z lámp
ak som ťa urazil, to som spraviť nechcel
ale dnes ráno je pre mňa zaujímavejšie aj blikanie rámp...
Prečo myslíš že sa tebou nechám zviazať v zármutku??
Je pravda, že niektoré slová z tvojich úst naozaj zraňujú
neviem prečo, prečo zo šťastia chceš tvoriť plod smútku
Kde sú tie oči ktorými ľudia ľudí milujú??
Nedokážem počuť tvoj krik
preto prosím prepáč, ale už nie,
nedokážem hľadieť ako plač sa stáva zvyk
prosím prepáč, keď kričíš o vyslobodenie
a ja ťa kričať nepočujem...
Blúdim uprostred vašich krokov,
kráčam pred tebou, čo ma nevidíš??
Ja nedokážem zabudnúť na šťastie minulých rokov
Vtedy som ťa videl smiať, milovať, už to necítiš??
Už neviem či sa snažíš radosť prijať a opäť ju niekomu dať,
ako kedysi...
Mieniš sa ty ešte niekedy usmiať??
Úsmev je jediná ozdoba čo ťa spraví skutočne krásnou,
ale dnes ho vidieť len na hŕstke odvážnych
a to ma veľmi mrzí, preto si duša spojená s touto básňou
radosť chýba k tomu aby sa náš svet začal tvoriť z chvíľ prekrásnych
V ľuďoch vidím ako vyhasína hviezda
keď hľadám šťastie tam, kde chýba iskra
možno je to moja chyba, možno žiadam priveľa
možno som hlupák z ktorého nádej skoro zišla,
nech si kdekoľvek, ale hľadať ťa neprestanem, aby si vedela
že ty, ty si hviezda ktorá z oblohy zletela...
Usmej sa, prosím,
a spolu stúpme k hŕstke odvážnych...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár