Nad touto básňou som, ak mám pravdu povedať (napísať), moc nepremýšľal, len som proste písal, tak to prosím berte s rezervou... Je to neupravená verzia ale akosi cítim, že ju upraviť a pozmeniť nechcem...

Blúdil som v tme,

topil sa na dne

oceána

svojich sĺz

od mladého rána




Každý tvoj pohľad

ako to robíš??

Vždy ma prinútiš usmiať

svojim spôsobom ktorým zdobíš

tento svet, vždy keď ma núti vzdať

vzdať sa

tvoj úsmev je tá najvzácnejšia

a najúprimnejšia krása




Chcem cítiť tvoju dlaň

v tej mojej

chcem,

ako pri láske nevinnej, prvej

viem,

cítim

ako pri tebe svoju prázdnotu sýtim




Ako to robíš??

Cítim sa v bezpečí

keď hľadím do tvojich očí

cítim ako tvoj pohľad vylieči

rany po daždi v mojom srdci zničí

tvoj pohľad

a v ňom milióny iskričiek




Ako odraz slnečných lúčov

na hladine oceána

mám pocit, a dúfam že vieš,

že zacelí sa rana

vždy keď sa usmeješ...




Tvoje drobné vrásky

keď sa tvoje oči usmejú

nie sú slabina ale poklad

na dne oceána v ktorom maľujú

ten najkrajší obraz keď venuješ mi pohľad




Si výnimočná

a ja ti to chcem vravieť,

každý jeden deň spečatiť objatím

nebojím sa tie dvere zavrieť

nie, lebo s tebou sa svet nestane zajatím




Už viac nemám strach, už sa nebojím

chcem ťa cítiť v náručí

stratiť sa v tvojej hviezde, o ostatné nestojím

až kým sa piesok v hodinách presypať neskončí

lebo len v oceáne tvojich očí

spoznal som význam každej samotnej noci...

 Báseň
Komentuj
Napíš svoj komentár