spadol aby mohol vstať
dopadol nadol
odkiaľ sa len ťažko bude rásť
Pred ním sa tiahnu lúky, polia
ale on kráča skrz husté blato
tie rany od druhých bolia
všetko čo sa blyští nie je zlato
A zlata niet nad soľ
pýcha a zlosť
ktorá radí počkať, stoj
aj keď státia už bolo dosť
Áno, bolia údery človeka
preto nestojme keď túžime po zmene
tá sila v nás nie je len praveká
nehľadajme svoju tvár v cudzej premene
Človek spadol a nedokáže vstať
bráni mu dýka
ktorou chce útočiť keď za začína báť,
bráni mu vlastná pýcha
Keď sa už pomoc nemožná začína zdať,
podaj mi ruku, prosím
nedovoľ si dýchať, dýchať prestať
neútoč, ja tie isté rany v sebe nosím
A spolu vstaneme,
spolu to zvládneme
z tohto bahna kráčať budeme
my lepší deň spolu nájdeme
lebo spoločne zvládneme viac!!
Prosím, uvoľni zovretie dlaní
na dno ťa tiahne tvoja dýka
podaj mi ruku a staň sa súčasť svojich prianí
buď ten, kto pre svoj život dýcha
nie, toho čo ti bránilo bolo už dosť,
tomu krásnemu tieni ľudská pýcha
prosím, človek, človek uhas svoju zlosť...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár