Čo som prečítal v roku 2014 (aka môj najdlhší blog ever)

myslím, že názov hovorí za seba... výber častokrát poznačený školou, úplne poznačený orientáciou na domácu literatúru a tak ďalej

(skratky za názvom diela značia žáner: B - básnická zbierka; N - román alebo novela, prípade dve novely; P - poviedky; D - divadelná hra; E - esej; T - teória)

ak by niekto chcel okrem odporúčania ešte o niečom z toho niečo bližšie, tak do komentáru

a ideme na to (vopred upozorňujem, že je to fakt hovadsky dlhé):

Vlado Šimek – Modlitba za Felvidék ( : na jedno prečítanie vtipné, možno vtipnejšie ak sa pohybujete v blízkosti domácej literárnej scény, ale aj ak sa zaujímate o „veci verejné“ (recenzované pre Rádio Devín)

Mila Haugová – Cetonia Aurata ( : Haugovú buď čítate, alebo nečítate (prekvapujúce, nie? ), táto zbierka bola v niektorých okamihoch výnimočná a stálicami sú motívy vtákov a živej prírody a priestor záhrady a medziľudských vzťahov, mojou naj naďalej ale ostáva Premenlivý povrch (1983 – de facto jej debut) (recenzované pre Knižnú revue)

Edmund Hlatký – Nekróza (N): čisté šialenstvo, vyzerá to ako zápisky mentálne chorého človeka (asi paranoja plus schizofrénia), neustále vás to atakuje, výsledným efektom je zvýšená citlivosť, vnímavosť a ostražitosť (aspoň u mňa) voči svetu

Maroš Krajňak – Informácia (N): po prvých dvoch knihách sa to u Krajňaka vyčistilo a táto už má hlavu i pätu, našťastie tým veľmi neutrpela jeho divoká asociatívnosť z tých predošlých knižiek – jednoducho povedané, podľa mňa je to dobre vyvážené (recenzované pre Knižnú revue)

Leopold Lahola – Atentát (D): operácia Anthropoid so všetkými jej morálne šedými zónami – postava oživnutého Krista je perfektným filozofickým bonusom

Leopold Lahola – Posledná vec a iné (P): toto odporúčam, prečítajte si niečo o vojne, o tom, ako je človek tak zúfalý, že najprv vlečie kamarátovo mŕtve zmrznuté telo lesom a keď zistí, že to nejde, najprv sa pokúsi ho rozpíliť a situácia vyústi až do úplne (zdanlivo) nezmyselnej vraždy človeka, ktorý mu s tým telom pomáhal – samozrejme, je tam niekoľko ďalších vynikajúcich textov

Braňo Hochel – ThE ABBA alebo Tato je tatut! (P): wtf ten názov? doteraz tej knihe tak celkom nerozumiem, veď ale nemusím všetkému, no (recenzované pre Knižnú revue)

Viliam Klimáček – Vodka a chróm (N): toľko potenciálu! škoda premrhania (podľa mňa), inak čítajte asi iba ak vyložene máte radi Klimáčkov humor (aj keď u mňa to ani ten nezachránil) (recenzované pre Vlnu)

VHV – Milica Nikoličova (D): toto tu len tak nechám, v prvých troch mesiacoch je zoznam poznačený absolvovaním troch kurzov drámy – slovenská dráma 20. storočia; historická poetika, na ktorej sme prierezovo brali tvorbu Juraja Váha; prehľad svetovej drámy

Juraj Váh – Ticho (D): celkom napínavá hra, miestami drobné prešľapy a asi príliš veľa exklamovania

J. G. Tajovský – Hrdina (D): ako... naozaj sa pripravte, že tu bude veľa drámy

Henrik Ibsen – Nora (D): skvelý psychologický rozklad protagonistky (alternatívny názov drámy je Dom bábok), zaujímavé by bolo vidieť to na javisku

Henrik Ibsen – Rosmersholm (D): schválne sem dám jeden vtip, ktorý som vymyslel, že či to niekto pochopí: „How was the performance yesterday?“ „Really bad... we won’t go to Rosmersholm anymore.“

Radoslav Tomáš – Statusové hlásenia ( : nie zlá zbierka, ale kamarátka mi povedala, že to je také samoúčelné umelkovanie a... no, asi je

Štefan Strážay – Sviatky ( : ten Strážayov minimalizmus takmer znemožňuje odlíšiť jednu zbierku od druhej, takže krátko o autorovi: určite áno!

Juraj Váh – Bohovia Amsterdamu (D): asi najlepšia Váhova hra, v podstate je to permanentne o tom, kto má navrch, kto je „boh“ a kto nie, dobrá práca s tenziou a na piedestáli sa postavy točia tak, že sa nestihnete nudiť – a keďže je to hra, založená na dialógoch, dá sa stvárniť aj komorne, čo by jej možno ešte viac svedčalo

VHV – Homo Sapiens (D): meh

Július Barč-Ivan – Na konci cesty (D): jeden z našich najlepších existencialistických autorov, ale ak sa rozhodnete pre jednu jeho hru, tak radšej vezmite Dvoch (alebo vraj Neznámeho či Vežu, ale tie som ešte nečítal ani ja, tak neviem)

Katarína Kucbelová – Duály ( : Kucbelová je považovaná za jednu z naj slovenských poetiek súčasnosti, mňa zaujal vývin jej poetiky, pričom (toto je debut, 2003) najviac mi sadla v posledných dvoch zbierkach Malé veľké mesto (2008) a Vie, čo urobí (2013), najlepšie asi siahnuť po tej poslednej (v tematike podobná spomínanému Šimekovi, ale dá sa aj opakovane čítať)

August Strindberg – Otec (D): nuž, bol som aj v divadle na tom a predsa len sa mi to páči o kúsok menej ako Slečna Júlia

Juraj Váh – V tmavých horách pramene (D): veľmi temná hra... nie, naozaj, odohráva sa to v noci

Edmund Hlatký – História vecí (N): oslovila ma najmä prvá novela, Hlatký je fakt dobrý rozprávač a toto je poloha pred „zdegenerovaním“ („znezrozumiteľnením“ je možno lepšie slovo – i keď, ktovie, čo to vôbec slovo je) v spomínanej Nekróze

August Strindberg – Slečna Júlia (D): veru, toto áno, excelentná naturalistická dráma de facto s dvoma postavami, ktoré do seba myšlienkovo, ale aj fyzicky (vy úchyláci, aby som vás potešil) permanentne narážajú (akože v dobrom... ale nakoniec aj v nie až tak dobrom)

Ján Poničan – Štyria (D): veľké meh

Marcela Veselková – Identity ( : celkom zaujímavá zbierka, ktorá sa venuje identite subjektu, ale aj národa a tým pádom je zaujímavým zrkadlením spoločensko-politickej situácie u nás

Leopold Lahola – Štyri strany sveta (D): hoci Atentát sa mi páčil viac, tu je Yorika – maliar, ktorý uprostred vojny jednoducho zoberie plátno, farby a štetec a ide maľovať slnko... ale práve preto on nie je blázon! dobrá vec, treba prečítať, na javisku ale asi vynikne viac ten Atentát

Štefan Králik – Hra bez lásky (D): toto bolo o tom obesencovi v stodole? kiežby som si pamätal

Juraj Váh – Výstrel nik nepočul (D): taká milá detektívka, i keď niekedy mi nebolo jasné, ako chce niektoré veci vyriešiť scénicky, ale to už predsa len nie je moja starosť

Svetlana Žuchová – Zlodeji a svedkovia (N): najslabšia Žuchovej knižka, keďže ona má dosť špecifického rozprávača a tu zrazu štyri rôzne postavy majú taký istý štýl reči... schizofrénia? inak, toto mi tak vadilo, že ani presne neviem, o čom tá kniha bola

Peter Karvaš – Absolútny zákaz (D): ľahké koketovanie s prúdom absurdnej drámy, ktorý nás myslím nikdy nezasiahol naplno... ale teraz hrajú v SND Polnočnú omšu, tak na to som celkom zvedavý

Juraj Váh – Kára (D): už by aj stačilo toho Váha, nie?

Ivan Kadlečík – Iskra v studenej pahrebe (E): jednoducho Kadlečík, múdry hudec z Pukanca o slovenskej kultúre a kultúre všeobecne, aspoň jednu Kadlečíkovu knižku by ste si veru mali prečítať

Ivan Laučík – Na prahu počuteľnosti ( : ako veľmi musí byť dobrá zbierka, aby ste sa rozhodli o jej autorovi písať diplomovku? pre mňa asi Laučíkovsky dobrá (aj keď Stacho a Strážay a ďalší si tiež zaslúžia pozornosť); magická prechádzka liptovom s jeho horami, jaskyňami a brusnicami

Ivan Bukovčan – Kým kohút nezaspieva (D): tak Bukovčan, isteže, špička našej dramatiky, dobrá vec, hoci teda sa musím priznať, že si až tak nepamätám, o čom to bolo vlastne... desať ľudí, ktorí porušili zákaz vychádzania a hodili ich do jednej pivnice? a potom im povedia, že stačí, ak obetujú jedného a zvyšných deväť môže ísť? tak predsa som si spomenul – ono tieto situácie, v ktorých nie je správne riešenie, sú často dobrou motiváciou pre divadelnú hru (napr. aj Lahola alebo Barč-Ivan)

Anton Pavlovič Čechov – Čajka (D): no tak po slovenskej špičke aj svetová, užite si to Čechov je majstrom charakterokresby, ktorá je umocňovaná aj tým, že všetko podstatné sa vlastne udeje medzi dejstvami a divák vidí už len dôsledky – asi náročné pre herca a asi aj pre diváka na postrehnutie

Anonym – Prešporský Robinzon (N): no... veď... ja som musel, pochopte

Stanislav Rakús – Temporálne poznámky (N): tak k tejto knihe som sa mal dostať skôr... ale možno aj nie, lebo predtým som čítal Rakúsov Telegram a asi som tomu veľmi nerozumel... a teraz spokojne vyhlásim, že Rakús je asi najvtipnejší náš autor – len čítajte pozorne, niektoré tie veci sú skryté niekde v štvrtej úrovni textu

Juraj Váh – Lakrímia, mať naša (D): utopistická Váhova hra, mierne megalomanská, dosť odrezaná od reality... no neviem, či by som sa na toto vydržal dívať

Juraj Váh – Na juh od Jamajky (D)

Vincent Šikula – S Rozarkou a iné prózy (P): Šikulovi dedinčania sú akosi zvláštne tvrdý, no tento jeho neorealizmus je veľmi pútavý, v podstate taký vynovený Kukučín... ťažko to charakterizovať, ale tenzia v jeho textoch je hmatateľná

Viliam Klimáček – Ohne ohnivé (D): orly? nekomentujem

Jana Juráňová – Misky strieborné, nádoby výborné (D): Juráňovej hre som neprišiel na chuť, jej vŕtanie sa v histórii sa mi zdá pomerne neproduktívne – a potom vytiahne takú skvelú vec ako Nevybavenú záležitosť a zrazu je reputácia autorky u mňa úplne v poriadku

Štefan Strážay – Igram ( : hej hej, Strážay, môže byť

Ján Johanides – Najsmutnejšia oravská balada (N): Johanidesov text zvláštne plynie, viac ako báseň než ako próza, dôležité sú jednotlivé obrazy, detaily, hádam aj viac, ako celok... autor vytvára mýtus Oravy (podobne ako spomínaný Laučík mýtus Liptova, Ballek mýtus juhu a pod.), takže miestami smeruje až k historickej fikcii, rozprávke a fantasy (ale zasa nie moc, žiadny Tolkien)

Peter Karvaš – Meteor (D): Karvaš spravil zaujímavú modelovú hru o filozofii existence človeka... a potom ju doondil tým, že tento model aplikoval na skutočný priestor – niekedy by sa autor k už napísanému nemal vracať (aj keď treba povedať, že neskoršia verzia je technicky lepšia, najmä preto, lebo je odmonologizovaná)

Svetlana Žuchová – Obrazy zo života M. (N): o tejto knihe som sa narozprával už všade možne, jednoducho to zhrniem len slovom „odporúčam“ (recenzované pre Glosoláliu)

Jorge Manrique – Slohy na otcovu smrť (+španielske elégie) ( : reprezentatívny výber zo španielských elégii ukazuje, ako vyzerá stáročia pestovaná tradícia – brilantné!

Uršuľa Kovalyk – Krasojazdkyňa (N): po prečítaní som nerozumel tomu, ako sa knižka ocitla vo finálovej desiatke Anasoftu, teraz s odstupom času si hovorím, že vlastne bola celkom dobrá

P. O. Hviezdoslav – Prechádzky jarom ( : haters gonna hate – ale čuduj sa svete, nejde o klasickú Hviezdoslavovu polohu (patetický jamb), práve naopak, Prechádzky sú hravé (eufemický trochej) a živé... ak niečo z Hviezdoslava, tak skúste toto – len aby ste vedeli, že jeho poézia sa dá čítať

Jana Juráňová – Nevybavená záležitosť (N): veľmi zaujímavá knižka, podľa mňa lepšia ako víťaz tohtoročného Anasoftu (Pavel Vilikovský – Prvá a posledná láska), magická, melancholická, jemne tajomná... asi presne to, čo som potreboval (recenzované pre Rádio Devín)

Juraj Váh – Shakespeariáda (D): toto som čítal?

Juraj Váh – Poslední a prví (D): asi toho Váha bolo fakt veľa

Juraj Váh – Predmestie s lipami (D): lebo tieto posledné tri hry už neviem rozlíšiť... ale na tento istý deň mám poznačený test z toho predmetu, tak som to zjavne potreboval rýchlo prečítať

Tennessee Williams – Mačka na horúcej plechovej streche (D): a tu je otázne, či toto, alebo Električka zvaná túžba (hoci chúďa električka na mňa vďaka ukričanej Moórovej a jednovýrazovému Maštalírovi nezanechala dobrý dojem)... ale ak chcete vidieť, ako sa rozpadá americký sen... pozrite si American Beauty ale nie, môžete si aj tohto Williamsa prečítať

Ján Štrasser a Ján Buzássy – Byť svoj (R): kniha rozhovorov, resp. kniha rozhovoru s Jánom Buzássym... takéto nejaké veci by som chcel počúvať v krčme, keby som si prisadol k dvom neznámym ľuďom... zaujímavý exkurz do histórie, do vnútra básnikovej tvorby a nemenej zaujímavý pohľad na isté spoločenské okruhy

Ján Púček – Okná do polí (P): toľko sa o ňom hovorilo (dobre, vo vašich kruhoch asi nie) a knižka ma sklamala... ornament na ornament a ornamenty na ornamentoch (taká ornamentová rekurzia) a pod povrchom... no, pátos, čo iné... ale taký nie veľmi pozitívne pôsobiaci pátos, bohužiaľ... no nič, treba prečítať debut Kameň v kameni (2012)

Stanislav Rakús – Fáza uvoľnenia (N): vraj posledná Rakúsova knižka tohto typu – autor na decembrovej besede povedal, že sa chystá zmeniť poetiku, tak som zvedavý, čo z toho vznikne

Pavol Horov – Nioba, matka naša ( : výnimočná zbierka, plná ľudskej temnoty, apokalyptických vízii a podobných vecí, myslím, že nebudem ani veľmi preháňať, keď poviem, že jedna z najzaujímavejších zbierok poézie prvej polovice 20. storočia

Ján Buzássy – Pláň ( : slovenská variácia na Eliottovu Pustatinu, apokalypticko-kryptické pásmo s veľkou dávkou surrealistických asociácii, značne gnómické a možno trocha hermetické... no schválne, skúste sa Pláni dostať pod kožu

antológia Desatoro (P): alebo ako to vyzerá, keď redaktor odflákne svoju robou a spoľahne sa na to, že autor mu dodá špičkový text bez jedinej chyby (recenzované pre Knižnú revue)

George R. R. Martin – A Game of Thrones (N): už vás niekedy tak naštvalo, že musíte čakať na ďalšiu sériu ďalší rok a tak ste začali čítať jeho knižnú predlohu? mňa áno

Alta Vášová – Menoslov (P): súbor mikročŕt, ktorý veľmi zaujímavým spôsobom amplifikuje pocit ohrozenia, ktorý pociťuje jednotlivec v spoločnosti, keď sa ho táto snaží „homogenizovať“ s ostatnými individualitami (recenzované pre Glosoláliu)

George R. R. Martin – A Clash of Kings (N): inak táto séria je skvelo štruktúrovaná a žiadna jej zložka – charaktery, priestor, dej, ju nezrádza, jednoducho to nejak magicky drží pokope

Sylvia Mozerová – Motýlik (N): no fakt neviem, čo táto kniha robí v zozname, faktom ale je, že som ju prečítal... ako výpoveď je to prehnaná melodráma, ako literatúra sa to nedá brať vážne... nič proti skutočným príbehom, ale nech sa nehrajú na beletriu (alebo ak, tak nech je to zvládnuté)

Michaela Rosová – Malé Vianoce (N): Rosovej predchádzajúca knižka Dandy sa stala mojou srdcovkou, preto ma táto sklamala... niekto odhalil, že asi ide o nejaký nový variant dedinského realizmu, otázkou však ostáva, akú to má hodnotu... miestami zaujímavé, ako celok dosť fádne

Carlos Fuentes – Vlad (N): Fuentesova posledná kniha je akousi mexickou variáciou na príbeh grófa Draculu, pričom takéto podložie je substrátom aj pre uvažovanie o človeku ako takom... každopádne, ak máte na to nervy, prečítajte si radšej Najpriezračnejší kraj – nedá sa vysloviť, ako veľmi túto knihu odporúčam (a teraz mám pocit, že som ju niekomu požičal a neviem, komu)

Anna Ondrejková – Úzkosť ( : leitmotívom tejto zbierky je „ako málo stačí...“ je v nej viac bielych ako čiernych miest a predsa veľmi presne popisuje to, čo je v jej názve – úzkosť

George R. R. Martin – A Storm of Swords (N)

Marek Debnár – Medzi myšlienkou a obrazom (T): ťažko čitateľná kniha (vraj) o filozofii autorského subjektu – kto je autor, aký vzťah má k textu a podobne; najzaujímavejšou časťou sú tri eseje na konci knihy (recenzované pre Knižnú revue)

George R. R. Martin – A Feast for Crows (N)

Ján Ondruš – Šialený mesiac ( : jedna z najlepších vecí v našej poézii (a hej, uvedomujem si, že to asi hovorím príliš často), o psychickom a existenciálnom rozmere človeka... no, táto kniha je príliš divná na to, aby sa dala zhrnúť do dvoch viet, ale určite ju odporúčam na čítanie

George R. R. Martin – A Dance with Dragons (N): chcete spoiler? každopádne, tak mi treba, teraz nebudem čakať rok na novú sériu, ale päť rokov na ďalšiu knihu... fck me, right?

Michal Rehúš – Program dekomunikácie ( : pomerne nezaujímavá zbierka, pri Rehúšovi – tomto zlom mužovi slovenskej poézie – sa pristavím ešte v súvislosti s druhou zbierkou Poetika ataku

Martin M. Šimečka – Džin (N): hoci na autorovom štýle miestami čo-to prekáža, celkovo je kniha až prekvapivo súdržná a nemenej zaujímavé sú aj jednotlivé detaily, často zobrazované naturalisticko-poeticky (zaujímavá kombinácia, ja viem), len pre silné žalúdky, ale stojí to za to

Peter Milčák – Brum ( : zbierka na úsmev, ale bohužiaľ len na jeden, pričom ich tam asi malo byť viac, aby to za niečo stálo

Greta Zuzana Belková – Mechanický gramofón (P): krátke absurdné poviedky, alebo možno ani nie absurdné, len nevypointované... neviem, nedarí sa mi nejak uchopiť tieto texty, radšej to asi nechať ležať bokom... ale názov je pekný, treba uznať

Štrpka, Repka, Laučík – Poker s kockami ľadu (E): žánrovo ťažko zaraditeľná (ale predsa asi k eseji najbližšie) korešpondencia literárnej skupiny Osamelých bežcov.. zaujímavé čítanie, ale treba skôr začať pri ich básňach (recenzované pre Knižnú revue)

Ivan Štrpka – Rukojemník (N): toto je porovnateľná divočina ako Hlatkého Nekróza... napriek tomu je to akýmsi záhadným spôsobom krásne; o rozprávkovo-surrealistickom putovaní Ivana Štrpku a Deža Ursinyho (áno, toho Deža Ursinyho (áno, je mi jedno, že nevieš, kto to je)

Ján Johanides, prozaik ľudského údelu (T): zborník o Johanidesovi obsahuje jeho texty a takisto aj niekoľko kľúčových kritík (hlavne Pynsentovu štúdiu), ako prostriedok k pochopeniu Johanidesa je to veľmi dobrá vec (recenzované pre Tvorbu)

Štefan Strážay – Podhorany (na zimnej strane) ( : táto Strážayova zbierka sa mi zdala poslabšia, ale, ako som už hovoril, uňho ťažko povedať, či som týmto nemyslel vlastne niektorú inú

Dušan Mitana – Psie dni (P): alfa a omega slovenskej tvorby, ktorú musí mať každý hipster pri sebe (a možno aj niečo z toho prečítať), hneď vedľa Nietzscheho, Salingera a beatnikov

Laco Novomeský – Dom, kde žijem ( : rekonštrukcia nedokončenej zbierky jedného z našich najlepších básnikov už miestami vyzerá ako samoúčelné poetizovanie, ale pohladí na duši aspoň bratislavčanov

Ján Kostra – Len raz ( : Kostrova rozlúčka s poéziou obsahuje dobré aj zlé básne, dobré aj zlé sonety a tak ďalej... nejako intenzívne ma za srdce nechytila

Ján Johanides – Súkromie (P): Johanidesove novely v debute sú pre mňa niečo unikátne, do čoho sa treba znova a znova ponárať, najviac mi utkvela v mozgu prvá z nich Nerozhodný... určite prečítať (mimochodom, je aj v spomínanom zborníku o Johanidesovi)

Eva Tomkuliaková – Sie forma ( : feministická zbierka, ktorá nikoho nenadchla, lebo vraj už skoro všetko v nej je už opotrebované... ale mňa nadchla, je to vážno-nevážne, ironicko-neironické a podobne (recenzované pre Glosoláliu)

Robert Bielik – Akoby niekto nahlas mlčal ( : nie zlá, ale asi ani nie výnimočná zbierka, v ktorej je opäť raz (asi je taká móda) viac bielych ako čiernych miest... celkovo je to ale celkom vydarená knižka

Pavel Vilikovský – Prvá a posledná láska (N): knižka, ktorá vyhrala tento rok ocenenie Anasoft litera vo mne zanechala rozporuplné pocity... Vilikovský vie písať, ale o to sa nikto nehádal, akurát by som povedal, že na celej šírke sa mu to až tak nepodarilo tentokrát... ó, áno, Letmý sneh je už iný prípad

Peter Repka – Slabičné ( : jeden by si myslel, že už pod haiku sa ísť nedá a tuto príde vyslúžilý básnik a napíše zbierku, v ktorej najdlhší text má 16 slabík... zaujímavé osvieženie

Valér Mikula – Démoni súhlasu i nesúhlasu (T): Mikulova monografia o Válkovi a Tatarkovi je zaujímavým čítaním o dvoch kľúčových osobnostiach z prostredia slovenskej kultúry 20. storočia... a dobrý je aj uhol pohľadu, v ktorom sa autor štúdií nesnaží zjednodušovať, ale práve naopak, pochváliť, čo má byť pochválené a vytknúť, čo má byť vytknuté

Miroslav Válek – Dotyky ( : Válkov debut – tieto dve slová by mali hovoriť za všetko.... ale kto už dnes číta Válka? každopádne to je z toho najlepšieho, čo naša poézia poskytuje

Juraj Červenák – Sekera z bronzu, rúno zo zlata (N): autor patrí k našim najznámejších (aj najlepším?) fantasy autorom... táto kniha má nulovú charakterokresbu – až iritujúcu, ale dej a zápletka to celkom zachraňujú... a vôbec – je to jednoducho akčná fantasy, tak čo viac by sme chceli, nie?

Ivan Laučík – Pohyblivý v pohyblivom ( : úplne iný typ básnenia ako v Na prahu počuteľnosti... toto je priam hermetické, bez zmyslu... no, ťažko sa mi pod to preniká, ale dá sa vycítiť, že niečo tam je, niečo dôležité

Pavel Vilikovský – Letmý sneh (N): už sme v novembri, nebojte sa... no a keď si v novembri človek prečíta takúto knihu, tak si myslí, že to je najlepšia kniha, ktorú za ten rok čítal, že to už nič neprekoná, ale... no, každopádne, melancholický a pritom nie melancholický príbeh o lavíne, vyhynutom kmeni indiánov, psychicky chorej manželke a vzťahu mena a duše a o ďalších veciach je z toho najlepšieho, čo sa u nás tento rok urodilo (recenzované pre Rádio Devín)

Márius Kopcsay – Kritický deň (P): ak máte chuť na absurdné, divné a divoké príbehy, tak toto (alebo Staviarsky, ktorého spomeniem, alebo Kostelanski, ktorého tiež spomeniem)... osobne si nepamätám, kedy naposledy som toľkokrát vyprskol od smiechu

Peter Prokopec – Nullae ( : ďalšia kratučká zbierka, ale o to kompaktnejšia a vôbec nie plytká, odporúčam... o spôsobe poznávania a celkových hraniciach človeka (recenzované pre Vlnu)

Márius Kopcsay – Medvedia skala (N): veľmi dômyselne skonštruovaná novela, ktorá ponúka pozitívne aj negatívne emócie, ktoré napospol vyvolávajú pozitívny efekt na celkovú literárnu kvalitu knižky

Milan Hamada – Kritické komentáre I. (E): Hamadova múdrosť nasvecuje dejiny kultúry na Slovensku... osobne by som aspoň niečo z toho zaradil do povinného čítania, snáď by to niekomu otvorilo oči

Dušan Mitana – Nočné správy (P): druhá Mitanova zbierka poviedok si drží štandard tej prvej, možno je menej expresívna, ale to asi ani nie je na škodu

Tomáš Ulej – Bodaj bi! ( : druhá Ulejova zbierka aforizmov je možno o niečo horšia, ako prvá, na druhú stranu... je to niečo, čo človek prečíta za pár desiatok minút, tak sa zasa netreba sťažovať, že tam nie sú odhalené všetky tajomstvá mnohovesmíru (ale niektoré áno)

Nora Ružičková – Osnova a útok ( : z tejto zbierky som ešte stále zmätený (dokonca viac ako z Laučíka) a neviem ju charakterizovať inak, ako tým, že z nej cítim vnútorné napätie... akoby bol celý život stále postavený na hrane – pravdepodobne to vyplýva z tematizovaného vzťahu kolmosti dvoch entít (samozrejme, nie len úsečiek a nie len osnovy a útoku, ale aj lyrickej subjektky a jej vzťahovej dvojičky)

Michal Rehúš – Poetika ataku ( : no, smial som sa... veľmi... ale ono to je asi tým, že už viem, kto je kto a niektoré situácie poznám... taktiež (ako Šimek) je to asi len na jedno prečítanie – ale na to jedno prečítanie to účel splnilo

Július Vanovič – Nova et vetera (E): Vanovičove eseje sú oproti Hamadovi sugestívnejšie, ešte osobnejšie a aj patetickejšie, čo nie je na škodu – lepšie sa vám bude s autorom súhlasiť, ako polemizovať, ale jednoznačne u mňa patrí na poličku ku Kadlečíkovi a Hamadovi (recenzované pre Tvorbu)

Víťo Staviarsky – Človek príjemný (P): súbor krátkych absurdných textov, ktorý mal pôvodne vyjsť ako autorov debut je veľmi inšpirovaný Charmsom (ten tu mal priaznivcov, tak hor sa na Laurinskú 19 do kníhkupectva po Človeka príjemného), ale nie je to epigónsky počin... odporúčam, hlavne ak máte aj zmysel pre čierny humor, zabavíte sa (recenzované pre Rádio Devín)

Ivan Laučík – Sme príbuzní na začiatku ( : zvláštne, ako ma Laučík dokáže zároveň totálne zmiasť aj ohúriť...

Milan Hamada – Kritické komentáre II. (E): druhý zväzok Hamadových esejí sa už venuje konkrétnym dielam konkrétnych autorov – teda čitateľu dáva o to viac, o koľko viac z predmetných diel prečítal... a mne dal celkom veľa

Tadeusz Rózewicz – Profesorov nožík ( : zaujímavé, zaujímavé, zaujímavé – najmä spôsob vrstvenia motívov a návratov k nim... a ešte prelínanie minulosti a prítomnosti a ich pomyselný vzťah

Pavel Hrúz – Okultizmus (P): toto je veľmi zaujímavo skonštruovaná knižka – príbehy v nej sa zdajú banálne (ale nie sú) a rámcovaná je úryvkami z knihy o okultizme... takto ide o produktívne prepojenie reálneho a nereálneho, plus Hrúzova štylistika z toho robí naozaj dobré čítanie

Václav Kostelanski – Incident (P): nie úplne zlé, ale siahnite radšej po debute Chuť zabiť... osobne mám pocit, že v tejto knižke sú tie, ktoré sa nezmestili do tej prvej; inak absurdné a čierne, ako spomínaný Staviarsky (recenzované pre Romboid... moja prvá recenzia pre Romboid, z ktorej sa teším, aj keď knižku som dosť zdrbal... držte mi palce )

Ivana Gibová – Bordeline (N): a toto je celkový víťaz... knihu som čítal asi štyrikrát a vždy je lepšia a lepšia... je pomerne ťažká, ale všetko v nej drží pohromade, všetko má zmysel... úprimne, po autorkinom debute Usadenina je Bordeline nie len to, čo potrebovala ona, ale aj všetko to, čo som dúfal, že dokáže napísať

Katarína Vargová – Šura (P): nie veľmi presvedčivá kniha, ktorá je na povrchu pekná a uhladená, ale vnútri akoby prázdna (recenzované pre Glosoláliu)

Bašó – Úzká stezka do vnitrozemí : ťažko toto charakterizovať, je to štylizovaný cestopis, v ktorom je vyvážená próza a haiku... odkazuje sa na japonskú históriu, komentuje prírodu a sprítomňuje tzv. „utamakury“ – miesta, kde vznikali slávne básne (poznáme vôbec termín slávna báseň u nás?)... celkovo je to veľmi čarovná knižka

Clifford D. Simak – City (N): sci-fi zbierka ôsmich príbehov, ktoré si o človeku rozprávajú psy na planéte, na ktorej vraj raz aj ten človek bol... autor zaujímavým spôsobom spracúva rôzne aspekty ľudskej civilizácie (až by jeden povedal, že toľko sa do tej knihy nezmestí), najmä sociálne, ale aj technické... veľké dobrodružstvo, táto knižka a treba dodať, že sci-fi nie je úplne to najdôležitejšie, nad všetkými technickými výdobytkami stojí otázka o povahe človeka (rovnako, ako napríklad u Bradburyho)

Valér Mikula – Čakanie na dejiny (T): literárnohistorická knižka, ktorá síce čitateľovi bez znalosti slovenskej literatúry veľa nepovie, ale pre ostatných bude o to zaujímavejšia... ja osobne som si pri niektorých veciach pomyslel „konečne!“ – konečne niekto podal prehľad literatúry od klasicizmu až po koniec 20. storočia, konečne sa niekto zaoberal stručne vplyvom českého poetizmu na slovenskú poéziu (určite ich bolo viac, avšak konečne som sa k niečomu podobnému dostal) a konečne niekto volá po neideologickom, ale estetickom spracovaní dejín slovenskej literatúry 20. storočia

a kto sa dočítal až sem, nech si pričaruje odo mňa pomyselný cukrík

 Recenzia

9 0 0 0 0

Komentuj

51 komentov k blogu