„Tak, prosím, môžeš začať“ ukázala na chalana v prvej lavici. Postavil sa a otočil sa smerom k triednej, ktorá stále pred tabuľou, takže na neho mali všetci výhľad. „Volám sa Peter, a rád čítam“ chlapec v okuliaroch si sadol a bolo vidno, že je celý červený. „To bude nejaký šprt“ pošepkala Tina Sare a obe sa potichu zasmiali.
Nasledovalo chudé blonďaté dievča. „Volám sa Karolína, a rada nakupujem.“ Vstalo druhé dievča, ktoré sedelo pri Karolíne. „Volám sa Barbora, a tiež rada nakupujem“. Dievčatá sa na seba pozreli a obe prevrátili oči.
Vstal zavalitý chlapec. „Volám sa Rišo a rád sa zabávam.“ „Som Filip a hrám futbal“ povedal znudene vysoký blonďák, ostrihaný nakrátko a s náušnicou v uchu. Ups, som na rade, pomyslel sa Sarah, ako to mohlo prejsť tak rýchlo? Pomaly vstala.
„Volám sa Sarah a mám rada módu a hudbu“ sadla si, nebolo to také ťažké ako som si myslela, z rozmýšľania ju vytrhla Tina.
„Ja som Tina a má rada zábavu a výstrednosť.“ Rýchlo si sadla, keď videla, že sa jej triedna chce ešte niečo opýtať. Nechala to tak. Sarah počula ako sa za ňou nikto dvíha z miesta, otočila sa aby videla na nových spolužiakov, ktorý sedeli za nimi.
„Volám sa Jakub, jazdím na BMX a mám rád šport“ odrecitoval to akoby sa to učil naspamäť. Pozrela sa na neho a všimla si hlboké modré oči a rozstrapatené blond vlasy. Bol celkom pekný, no nebol to jej typ. Otočila sa k Tine, že jej niečo povie, ale skoro vybuchla od smiechu keď videla jej výraz akým na neho pozerala. Otočila sa späť a pozrela na chalana ktorý sedel vedľa neho, ale doteraz mal sklonenú hlavu, takže mu nevidela do tváre. Prudkým pohybom nadvihol hlavu a vstal. Prestala dýchať. Bol to on, určite to musel byť on. Ten chalan ktorý sedel vedľa nej v autobuse. Pamätá si na tie tmavé, na okrajoch až čierne oči. Je to on. V triede nastalo ticho. „Som Wiliam Maden, a baví ma takmer všetko“ hovoril potichu – akoby nechcel narušiť to ticho v triede - a pomaly, mal nádherný zamatový hlas. „A čo ťa baví najviac Wiliam?“ opýtala sa ho triedna. „Em...neviem“ povedal nakoniec a sadol si. Všetci sa otočili dopredu, lebo už bola na rade nejaká baba, Sarah sa nechcela otočiť, chcela ďalej sledovať tie nádherné oči. No nakoniec sa predsa len otočila. Medzi vlastnými myšlienkami počula „Volám sa Jane“ ...je nádherný... „a rada čítam“ ...a tie jeho oči... „A čo presne rada čítaš?“ počula hlas profesorky. ...volá sa Will... „Asi romány“ povedala neurčito a sadla si. Nasledujúcich spolužiakov už nevnímala, vnímala len to, že sa jeho oči zabodávali hlboko do jej chrbta. Doslova cítila jeho prenikavý pohľad, až ju to vydesilo. Striasla sa a po rukách jej prebehli zimomriavky. Nechápala to, nikdy by sa nezamilovala do chlapca ktorého ani nepozná. Na to bola expert Bela. Vždy našla niekoho nového. Musí sa s ňou porozprávať.
Triedna im ešte vysvetlila zopár vecí, prečítala školský poriadok a rozdala rozvrh. Ukončila to slovami „Veľmi ma teší, že som vás mohla spoznať a želám vám veľa šťastia.“ Na rozlúčku sa ešte milo usmiala a vypochodovala z triedy.
Z triedy vychádzala ako v tranze a len okrajovo vnímala to, čo jej Tina hovorí o Kubovi. Pred školou sa rozlúčili, lebo každá býva na opačnej strane mesta. Sarah vykročila na zastávku z ktorej ráno prichádzala. Chvíľu musela počkať, až jej nakoniec prišiel autobus. Išla dozadu, chcela ísť na to isté miesto kde sedela ráno, no všimla si, že vedľa už niekto sedí. Približovala sa, a ten chalan sa zrazu otočil jej smerom. Skoro omdlela. Bol to Will. Usmial sa na ňu. „Ahoj. Som Will, chodíme spolu do triedy. Ty si tuším Sarah. Však?“ Nemohla tomu uveriť, rozpráva sa s ňou a pamätá si jej meno. „Uhm“ nemo prikývla. „Nechceš si sadnúť?“ ukázal na miesto vedľa neho. Pomaly sa pohla na miesto ktoré jej ponúkol. Keď prechádzala okolo neho, zacítila jeho vôňu. Bola silná, ale nie dráždivá, vonia pekne, usúdila. Konečne sa trocha prebrala a opýtala sa ho. „Si tu nový?“ Z nejakého jej neznámeho dôvodu sa usmial a prikývol „Prisťahovali sme sa tu toto leto.“ „Kde ste bývali predtým?“ vážne ju to zaujímalo, nikdy nebola veľmi ďaleko a jeho meno jej nepripadalo domáce. Nastalo ticho. Nevedela, či sa ho opýtala na niečo citlivé, alebo prečo o tom nechce hovoriť. „Bývali sme v Oregone, USA. Otec od nás odišiel a tak som sa tu presťahoval s matkou. Má tu nejakých známych.“ „Aha“ už pochopila, buď si otec našiel niekoho iného, alebo ho už nebavila jeho rodina. Ticho prerušil až Will „Prepáč za to ráno, ale nevšimol som si, že chceš prejsť“ jemne sa usmial. „To nevadí, nemohol si si ma všimnúť, bol si otočený, a zrejme nevieš čítať myšlienky“ tiež sa usmiala. No kútikom oka si všimla jeho úškrn, akoby sa smial na niečom čo povedala. Tento chalan je pre ňu naozaj záhadou. Ešte chvíľu sa rozprávali o škole a potom Will vystúpil, odkráčal preč a ani sa neotočil. Autobus pomaly vyrážal zo zastávky a ona stále hľadela na to miesto kde pred chvíľou stál.
Doma si prezrela rozvrh, ktorý nalepila na nástenku. Trikrát v týždni fyzika. To mi robia schválne. Ja nenávidím fyziku, vrčala v duchu. „Sarah, poď sem“ zakričala na ňu mama z obývačky. „Kde si?“ zakričala späť. „V obývačke, no pohni sa“. Všetky predstavy sa jej rozplynuli a tak vyšla z izby. Keď došla do obývačky mama tam už nebola. Rozhliadla sa po miestnosti, ale nikde ju nevidela, tak sa vrátila späť do svojej izby.
Až večer vypla počítač a išla si ľahnúť. Jej posledné myšlienky boli, Ešte tridsaťosem dní a už mám šestnásť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár