O dva dni má narodky a toto sa jej musí snívať. Vlastne o dva dni má aj Tina narodky. Mala by som jej niečo kúpiť. Do školy prišla ako obyčajne. Na chodbe stretla Lukáša, Riša a Filipa. Všetci jej naraz pozdravili a potom sa na tom rehotali. Deti, pomyslela si, ale tiež sa smiala.
Našťastie mali len päť hodín tak to zbehlo rýchlo. Cez prestávky sa s Tinou dohadovali kde urobia oslavu. Rozhodovalo sa medi pizzeriou a klubom v meste. Všetci hlasovali na klub. Sarah sa tiež veľmi tešila. No stále nevedela čo kúpi Tine. Myslela, že by jej mohla kúpiť nejaké tričko. Ale to je otrepané. A čo košeľa? To je originálne. Kúpim modrú. Tuším som takú videla v tom obchodnom centre. Napadlo ju, keď videla Kuba. On má tých košieľ doma aspoň desať. Každý deň má na sebe nejakú inú. Dnes sa odhodlala, že sa s Willom porozpráva. Cez prestávku, keď pri nej nikto nebol sa k nemu otočila, a v tej chvíli sa Will strhol a začal čosi hľadať v taške. Tváril sa, že ju nevníma. Zazvonilo. Dobre, skúsi to neskôr.
Po škole sa čo najrýchlejšie rozlúčila s ostatnými. Will už vychádzal zo školy. Chytila ho za rameno. Striaslo ju. Bol neskutočne studený, až ľadový. Strhol sa, no otočil sa k nej. „Počkaj prosím, chcem sa s tebou porozprávať“ začala. „My dvaja sa nemáme o čom rozprávať“ odvrkol. „Ale máme. Zabije ťa, ak počkáš desať minút?“ Pri poslednej vete sa ostro zasmial. Znovu ho nechápala. Pozrela mu do očí, akoby chcela povedať, že nežartuje. Prudko vykročila, nevedela kam ide. Zastala až v starom parku, neuvedomila si, že nevie či Will išiel za ňou. Otočila sa, aby to skontrolovala. Bol tam. Stál bez pohnutia. „O čom sa chceš rozprávať?“ nadhodil ostro. „Prečo sa ku mne tak správaš?“ pozrela mu do oči. Boli nepriehľadné. „Ako? Neviem, že by som sa k tebe správal inak ako k ostatným“ uškrnul sa. „Veď o to ide. Prvý deň si bol v pohode. Vtedy si bol ešte priateľský“ posledné slovo takmer vypľula, akoby sa jej hnusilo spájať ho s jeho menom. Stále sa jej nepodrilo prelomiť jeho studený pohľad. „Vtedy...Dnes je to všetko inak. Nič nechápeš.“ Postupne zvyšovala hlas „Ako by som tomu mohla chápať, ak mi nič nepovieš? Ja ti chcem pomôcť, ale ty ako vidím, moju pomoc nepotrebuješ. Bože Will, ani netušíš, čo k tebe cítim“ takmer sa rozvzlykala. „Toto už nehovor! My dvaja nemôžeme byť spolu“ takmer to zašepkal. „Prečo? Prečo nevidíš, ako strašne ťa potrebujem. Milujem ťa William“ teraz už kričala. „Nevieš čo som zač.“ Začal potichu. Pomaly sa k nej približoval. „Mohol by som ťa zabiť. No ty si to zrejme neuvedomuješ.“ Striaslo ju. Povedal, že by ju mohol zabiť? V mysli sa jej vynoril ten otrasný sen a jeho krvilačný výraz, keď sa nad ňou skláňal. Podlomili sa jej nohy, no udržala rovnováhu. „Sarah, ty nevieš kto som, a čoho som schopný.“ Počula tie slová, no človek ktorý ich vyslovoval jej bol tak neznámy. Zhlboka sa nadýchla „Dva dni po sebe mám ten istý sen.“ Nadvihol obočie „Áno?“ „V tom sne si upír“ vyslovovala to tak potichu, až si sama nebola istá, či to vôbec povedala. To ticho prerušil Willov cinický smiech „No a čo si o tom myslíš?“ Zaváhala „Neviem.“ „Ak by som ti to teraz potvrdil, utiekla by si?“ vysmieval sa jej. „Nie“ povedala rázne. To ho zaskočilo, myslel si, že po tom jeho výstupe zdrhne, ale ona to neurobila. Priblížil sa k nej, jemne sa dotkol jej ruky, akoby bola z porcelánu. Znova ju striaslo. Aj keď vonku bolo príjemne teplo, jeho ruka bola ľadová. V zlomku sekundy už sedel na strome, jednou rukou odtrhol celý konár, akoby to bol len kvet. O sekundu neskôr už stál v priamom lúči slnka. Pozerala sa na neho. Stále nedokázala uveriť tomu čo vidí. Postupne sa jej strácal pred očami. Mizol, stal sa napoly priehľadným. Videla cez neho. „Už chápeš?“ pošepkal jej do ucha. „Takže to bola pravda“ vydýchla. „Ono to je pravda. Kedykoľvek, keď si na seba nebudem dávať pozor, tak by som ťa mohol zabiť.“ Zhlboka sa nadýchla, otočila sa k nemu a jemne ho pobozkala. Nemohol nič robiť, pretože ak by ju potiahol za ruku, zrejme by jej ju zlomil. Po chvíli sa odtiahla. „Nezabil by si ma. Dávaš si pozor“ povedala napokon. „Je to celkom iné, ako si myslíš. Ani netušíš ako intenzívne to cítim ja a ako vnímam tvoje myšlienky“ hovoril potichu, akoby ich niečo sledovalo. V mysli sa jej zjavil obraz z prvého dňa. Sedeli v autobuse smerom domov. „...zrejme nevieš čítať myšlienky.“ usmiala sa. No kútikom oka si všimla jeho úškrn. Teraz už vedela čo tým myslel, „Takže ty vieš čítať myšlienky?“ Usmial sa „Áno, niektoré počujem intenzívnejšie, a niektoré zas skoro vôbec.“ „A čo tie moje?“ „Tvoje mi niekedy takmer vyrážajú dych. Napríklad včera, keď si rozmýšľala o tom sne. Bol som úplne zaskočený. Nechápal som o čo ti ide. Myslel som si, že o mne už všetko vieš, a ty mi dnes povieš, že to bol len sen“ vysypal zo seba. Nastalo ticho. „Potrebujem ťa Will. Teraz už viem, prečo v škole s nikým nerozprávaš. Nemusí to tak byť. Viem, že by si nikomu neublížil“ pozrela mu do očí. Prudko sa zasmial „Tak na to sa radšej opýtaj Lukáša. Keď som počúval jeho myšlienky, myslel som že ho vážne zabijem. Stále na teba myslí.“ „Ja viem, ale ty...máš niečo, čo on nemá.“ Usmial sa „Máš pravdu, ja som upír.“ „Prečo to nemôžme aspoň skúsiť. Viem, že mi nič neurobíš“ znova ho pobozkala, no teraz sa nesnažil odtiahnuť. Prehrabávala sa jeho hustými čiernymi vlasmi. Vedela, že budú spolu.
Po chvíli sa rozlúčili. A on odkráčal smerom hlbšie do parku. Áno, už to bol ten milý Will, ktorého poznala z prvého dňa. Cestou domov sa ešte zastavila v obchodnom centre, a kúpila Tine tú košeľu. Mali rovnakú veľkosť, tak si ju Sarah vyskúšala. Tá košeľa naozaj vyzerá dobre. Bude mi ju niekedy musieť požičať. Usmiala sa v duchu. Večer ešte čítala knihu. Bolo jej jedno, či ten sen znova príde. Už vedela kto je William Maden.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár